Druhý film Woodyho Allena - žiaden match ball k dobru

Ak allenovsky zveličíme, môžeme s pokojným svedomím vyhlásiť, že Woody Allen natočil svoj druhý film v živote. Jeho doterajšia tvorba má taký zjavný spoločný autorský rukopis, že je takmer nemožné nerozpoznať jeho filmy medzi ostatnými. Navzájom tvoria tieto variácie na spoločné témy jedno veľké rozprávanie, s dôrazom na všetky tri slová. Jedno hovorí o skutočnej spriaznenosti Allenových filmov, veľké prezrádza nie úplne štandardnú kvantitu jeho tvorby a rozprávanie potvrdzuje dôležitosť príbehu a zároveň rozhovorov v ňom. Hra osudu však tento stereotyp rázne ukončila.

Allenov film je zmesou známych motívov a žánrových postupov, ale komediálnej hyperbole sa tentoraz takmer úplne vyhýba. Štipku jej nadávkuje v obraze anglických kriminalistov, ale inak je skôr opatrnícky strohý, úskočne kultivovaný a pri tom všetkom šarmantne vážny, rovnako ako jeho hlavný hrdina. Hra osudu je dráma s náznakmi psychologickej štúdie, thrilleru a kriminálky, nič však nepreváži natoľko, aby rozprávanie žánrovo presmerovalo. Allen prepisuje jednu z najkonvenčnejších tém, ktorú môže divák dôverne poznať z Dreiserovej Americkej tragédie. Chudobný ambiciózny mladík sa vyšplhá do lepších kruhov, získa lukratívnu pracovnú pozíciu a srdce bohatej dámy. Cestu nahor, k bezstarostným zajtrajškom, si však skomplikuje utajeným vášnivým vzťahom s chudobnou a spoločensky nevhodnou slečnou. Rozhodovanie medzi pohodlím a spoločenskou prestížou na jednej strane a vášňou na strane druhej ho privedie k radikálnemu riešeniu a v Americkej tragédii aj k odhaleniu a trestu.

Allen však necháva svojho hrdinu Chrisa Wiltona napospas jeho svedomiu a dilemu rozkladá medzi šťastie a morálne dobro. Voľba medzi byť šťastný a byť dobrý je v duchu allenovskej tradície opäť len zdanlivo jednoznačná. Režisér diváka po celý čas navádza na stopy, ktoré veľa prezrádzajú a trocha mätú. Naozaj len trocha a príliš málo na to, aby diváka udržiavali v napätí. V Allenových filmoch zväčša nejde o nečakané zvraty v príbehu alebo prekvapivé konce. Základom sú skutočne ľudské postavy so svojimi typickými túžbami, vášňami, posadnutosťami, vrtochmi a fóbiami a hlavne s túžbou rozoberať ich v nekonečných duchaplných zábavných rozhovoroch. Tie nie sú len korením, ale esenciou jeho filmov. Pokiaľ vo všetkých predošlých filmoch by sa rozhovor o Dostojevskom odohrával priamo pred ušami diváka, v Hre osudu sa postavy len zmienia, že viedli zaujímavý rozhovor o Dostojevskom.

Opakované narážky na ruského klasika podčiarkujú leitmotív príbehu, ktorý Woody Allen svojsky riešil už vo svojich Zločinoch a pokleskoch. S otázkami morálky, konkrétne zločinu, viny a trestu sa musí jedinec nakoniec pasovať sám, Woody Allen odmieta svojmu hrdinovi dať rozhrešenie v podobe odhalenia a trestu. Jediné, čo mu ponúka, je konfrontácia so svojimi obeťami. Pripomína stretnutie antického hrdinu s chórom, kolektívnou postavou, ktorá na pomedzí svetov vidí všetko jasnejšie a z viacerých zorných uhlov. Inak necháva hrdinu samého s jeho match pointom – okamihom, keď loptička balansuje na hrane siete a my čakáme, na ktorú stranu dopadne. Tenista Chris Wilton vie o šťastí v hre svoje. 

Metaforu match pointu využíva Allen dôsledne a tak ako mnohé ďalšie motívy, náznaky a odkazy, zľahka nejednoznačne, v kontexte jeho tvorby však neprekvapivo a konvenčne. Potom, čo sa „loptička“ zastaví na Chrisovej strane ihriska, môže byť divák trocha prekvapený, že vykĺzne a naďalej si ukrajuje zo svojho šťastia. Ale keď sa lepšie pozrie do jeho prázdneho pohľadu a kamennej tváre, vie, že match point v živote sa nijako nelíši od toho tenisového.

To, čo ostalo allenovské v tomto netradičnom Allenovom projekte, je väzba na mesto, jeho ruch, vôňu, náladu. Veľmi neočakávane síce opustil svoj milovaný New York, veľkomesta sa však nevzdal. Londýnsku atmosféru vníma Allen rozhodne inak než newyorskú a divák je skôr jej pozorovateľom ako jej súčasťou. Londýn nepôsobí tak hekticky a preplneno, je dôstojne pomalší a trocha nedotknuteľný. Luxusné byty, galéria moderného umenia, operná lóža, tenisové kurty, drahé reštaurácie pôsobia elegantne, ale chladne, neponúkajú zázemie, vytvárajú len priestor pre hru. Napriek výbornému hereckému obsadeniu ostáva však divák mimo herného poľa, znudene sleduje predvídateľné správanie postáv a tak trocha váha uveriť ich konaniu. Hoci napätie medzi Nolou v podaní Scarlett Johanssonovej a Jonathanom Rhys-Meyersom v úlohe Chrisa by sa dalo krájať a jeho charizma je len o čosi menšia ako v prípade speváckej hviezdy, ktorú stvárnil v Zamatovej extáze, divák sa po celý čas len nezainteresovane prizerá. A nedostane ho ani James Nesbitt v úlohe detektíva, v ktorej si oprašuje svoju televíznu seriálovú kriminalistickú minulosť.

Woody Allen natočil svoj druhý film v živote. Nie som si istá, či urobil dobre. Asi musel, ale ja sa budem divácky rozhodne vracať len k tomu jeho prvému filmu – v rôznych etapách a variáciách jeho veľkého rozprávania.

Hra osudu, Match Point. USA – VB 2005, kino, 124 min.

Scenár a réžia: Woody Allen
Kamera: Remi Adefarasin
Hrajú: Jonathan Rhys-Meyers – Chris Wilton, Scarlett Johanssonová – Nola Riceová, Emily Mortimerová – Chloe Hewett Wiltonová, Matthew Goode – Tom Hewett, James Nesbitt – detektív Banner
Oficiálna stránka filmu: http://www.matchpoint.dreamworks.com/upgrade_flash.html

Ďalšie články z pondelka 31. júla 2006
Elena Akácsová: Holub v boxe
Egon Alter: 13 odpovedí pre Igora Timka
Peter Pišťanek: Slota nikde nepovedal, že závidí Čechom vyhnanie Nemcov