Dve deci za tri stovky, zlatko

Moja sestra zvykne hovorievať, že indiánske meno internetu je Úchylácivšetkýchkrajín Spojtesa. Myslím, že naráža hlavne na svoj patologický sklon vyrábať z čohokoľvek ihelníčky. Aspoň teda predpokladám, že internet zatiaľ používa hlavne na propagáciu svojich handmade výrobkov a nie na to, aby zháňala od dvanásťročných chlapcov použité trenírky. Ja viem, Japonci považujú nohavičky školáčok zatavené v igelite za celkom bezproblémovo zabehnutý obchodný artikel, ale sme my v Japonsku? Nie sme. Teraz ťažšie otázky: Máte vo svojej blízkosti vám milé dieťa od desať rokov, ktoré trávi čas na internete? A viete celkom presne, čo tam robí, s kým komunikuje a o čom? Ste si istí, že to viete?

Dvanásťročná dcéra mojej známej prišla raz večer za mamou do obývačky, že sa chce niečo opýtať.

- Je to súrne? – spýtala sa matka od televízora namotaná na osudy hrdinov nejakého inšpiratívneho seriálu.

- Ani nie, - povedala dcéra a pohla sa smerom späť do svojej izby.

- Aj tak sa spýtaj, - povedala matka, ktorej inštinkt dobre poradil nekašlať na predpubertálne decko.

- Nie je to divné, keď odo mňa chce niekto kúpiť za tri stovky dve deci môjho moču? – spýtala sa dcéra.

- Zdá sa ti to pod cenu? – zavtipkovala ešte v poslednej chvíli matka a hneď potom vyštartovala do detskej izby k počítaču.

Na obrazovke svietila aktívna diskusia s niekým, kto o sebe tvrdil, že je medik a hľadá dievčatá od 10 do 14 rokov, čo by mu za primeranú finančnú odmenu priniesli svoj moč. Potrebujú ho vraj na fakulte na výskum. Ak by vás, rovnako ako tú matku, zaujímalo, ako sa to dievča dostalo k údajnému medikovi, tak vraj cez diskusiu o šteniatkach. Matka chvíľu písala namiesto dcéry a snažila sa s použitím občasnej pravopisnej chyby niečo dozvedieť o tom výskume moču. Medik odpovedal vyhýbavo. Tak napísala, že si musí dorobiť úlohy a že čauko zajtra. A hneď ráno zatelefonovala na políciu. Tam si ju prepájalo a prehadzovalo pätnásť rôznych ľudí, až jej ten posledný povedal, že oni s tým nič nemajú, ale že ak sa s medikom dcéra stretne a on by ju obťažoval, nech sa na nich obrátia, to už by sa dalo niečo robiť.

- Kde to žijeme? – položila mi tá známa rečnícku otázku. – A čo môžu vlastne rodičia robiť, aby ochránili svoje deti?

- Rozprávať sa s nimi, - povedala som nie príliš presvedčivo. – Mať s nimi vzťah založený na dôvere, aby to dieťa o ponuke predávať svoj moč povedalo radšej rodičom než kamošom v škole ako o možnosti prilepšiť si k vreckovému.

- Ale veď nešlo o moč! – povedala ona. – Bohvie, čo tým deťom ten človek chce urobiť! A všetci jemu podobní!

Zamyslela som sa nad ponaučeniami, ktoré nám hovorili naši rodičia v sladkých časoch socializmu, keď boli všade policajti, uniformovaní, aj tajní, a všetci všetko na všetkých vedeli. My deti sme boli inštruované nebrať si od cudzích ujov cukríky, nechodiť s nimi hľadať do kríkov strateného psíčka, nevstupovať s podozrivými chlapíkmi do výťahu, na cestu sa pýtať len tety a nikdy nikomu neotvárať, keď naši nie sú doma. O internete reč nebola. Neexistoval, a tak ani neexistujú žiadne naše skúsenosti z „detskej strany“, aby sme vedeli, aké to je ísť po hrane bezpečia a neznámeho zakázaného sveta, a predsa ešte na dosah ochraňujúceho domova. Ťažko sa nám teda radí, ťažko sa nám tiež odhaduje, aký je ten spôsob, ktorý ešte naši puberťáci zoberú ako prijateľný akt výchovy a nie ako zasahovanie do ich súkromia. Dnes je to totiž tak, že vaše dieťa môže byť samo vo svojej izbe, a predsa mu pritom niekto cudzí môže urobiť zlé veci.

Moja kamarátka má trinásťročnú dcéru. Poznám ju od narodenia, mala sotva dva týždne, keď som ju prvýkrát držala v náručí. Videla som prvé kroky, prvé slová. Teraz má trinásť a prevracia oči, keď jej matka hovorí nejakú vtipnú historku. A chatuje. Celé prázdniny chatuje.

- S kým? – spýtala som sa jej.

- Väčšinou s kamoškami.

- A ešte?

- Buď pokojná, - povedalo to bývalé nežné dievčatko.

- Nie všetci na svete sú normálni ľudia a nie všetci ti chcú len dobre a cez internet sa tí ľudia ťažko rozoznávajú, - povedala jej matka.

- Hovorila som ti to s tým úchylákom, čo kupoval od detí moč? – spýtala som sa konverzačne.

Dievča na nás pozrelo spôsobom, ktorý mi pripomenul, ako nám kedysi naša babička tvrdila, že nesmieme ísť na retiazkové kolotoče, lebo sa každú chvíľu nejaká sedačka odtrhne, odstredivá sila toho chudáka rozmašíruje na franforce a občas sa ani len tá hlava nenájde, aby ju mohli pochovať. Cítila som sa zrazu strašne stará, celé svetelné roky vzdialená od skutočného života, ktorý tepe priamo tam, na monitore tej trinásťročnej krásavice a jej kamarátok a ony na tom tepe majú prst, keď sa rozprávajú o šteniatkach a tetovaní a o tom, kto ich bude od septembra učiť dejepis.

- Červené, alebo biele? – spýtala sa ma moja kamarátka, v tej chvíli rovnako stará a rovnako mimo ako ja.

- Ukáž značku, - povedala som ja a šli sme obzerať etikety, nech už teda netrávime jeseň svojho života pitím nejakého odpadu. A pritom sme spomínali na svoju pubertu a na to, že hoci sme vykrikovali životné pravdy, trieskali dverami a trucovali, niekde vo vnútri sme zaznamenávali to, čo nám rodičia hovoria a vedeli sme, že nie sú až takí hlúpi a trápni, ako sme to demonštrovali navonok a že to hádam nebude inak ani u našich detí.

A čo sa týka môjho syna, keď je pripojený na internet, kontrolujem ho, zatiaľ je rád, že mu pomáham s hľadaním, a že zdieľam jeho nadšenie nad tým, čo všetko v tom virtuálnom svete existuje.

Zatiaľ.

Ďalšie články z piatka 18. augusta 2006
Michaela Malíčková: Polievky k televízoru pre bezúhonných aj pre tých, čo včera hýrili
Imrich Rešeta ml.: Pán Šťastný a nevysloviteľný penis
David Reten: Sedem chudobných dní a ťaví zadok