Aj tí, čo poctivo sledujú britskú hudbu, sa približne pred dvoma rokmi začali topiť v záplave kapiel gitarovej retrovlny prezentovanej nám ostatným najmä cez Franz Ferdinand, Kaiserchefs, alebo Bloc Party. Nové mená, podobný zvuk, podobné saká, každému jedna obálka New Musical Expres a potom nazad domov do garáže. Osud Futureheads je presne z toho súdka, až na to, že ich domovom nie je garáž, ale komunitné centrum v rodnom Sunderlande.
Ak ste ich pred tými dvoma rokmi, v čase vydania vydareného debutového albumu, nezachytili, potrebujete vedieť, že Futureheads síce kĺzali po okraji záujmu médií, ale hudobne patrili k tým najlepším. Dotiahli to na predskakovanie Pixies, Oasis a na cestu po USA ich vzali aj Franz Ferdinand. Na prvé počutie sa odlišovali tým, ako veľmi pripomínali The Clash, na ďalšie počutia tým, že ich pesničky ste dokázali počúvať aj po desiaty raz a za ich nápadité viachlasy by ich aj v Beach Boys veru pochválili. Bezstarostná naivná mladícka energia bola základom, na ktorom postavili celý debut, čo na druhej strane znamená, že už s tým istým nemožno rátať pri nahrávaní ďalšieho albumu.
Futureheads ani nerátali, namiesto toho na novinku News and Tributes zhudobnili značne dozretejšiu víziu sveta okolo seba. Komplikovanejšie štruktúry, takmer žiadne popevky lezúce priamo do hlavy, dokonca snaha niečo povedať a vážnosť v textoch ako znamenie, že pitie čuča je už dávnejšie za nami. Stále to ešte je retro rokenrol, len namiesto tancovania treba viac počúvať a nenechať sa zmiasť, ak sa pesničky neodvíjajú tým najpriamejším spôsobom. Nazval by som to art-retro-rokenrolom, ak by som bol platený za vymýšľanie nových hudobných škatuliek.
Dalo by sa News and Tributes dlho ospevovať týmto spôsobom, pretože ma vždy poteší, ak vidím talentovaných ľudí ísť o krok ďalej, ale je tu jeden problém: noví Futureheads ma nebavia ani spolovice ako tí predchádzajúci. Neviem sa v albume ničoho zachytiť, neviem si s kapelou zahulákať cestou v aute do práce, viem tak maximálne dať celé cédečko ešte raz dookola a dúfať, že teraz to už príde. Je chyba vo mne, ak mi rožok s maslom chutí viac ako korytnačie suflé?
Ako takzvaný hudobný kritik tvrdím, že s novým albumom si dal niekto poriadny kus práce a že kapela spravila síce len prvý, ale dôležitý krok k tomu, aby prekonali podenkovú životnosť obdobných projektov. Ako priemerný poslucháč sa veľmi rýchlo vraciam k prvému albumu a dúfam, že časom tak spraví aj samotná kapela.
Ďalšie články z utorka 15. augusta 2006
Juraj Malíček: Pohľadnica z Kalkaty
Eli Elias: Kapitola desiata – Noc pod mohylou alebo Ako má vyzerať dobré karaoke
František Gyárfáš: Lepenie rozbitej duše
Pavol Spacejunker Buday: Smrteľné tiene sa predlžujú
Rado Ondřejíček viac od autora »
Vaše reakcie [4]
:: Súvisiace reklamné odkazy |
|