Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Juraj Malíček | 15.8.2006 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Pohľadnica z Kalkaty

Blank

uvodnik194Keďže spávať chodím veľmi neskoro, vstávam skôr neskôr ako skôr, lebo skôr ešte spím. Jednou z nesporných výhod vstávania neskôr je, že sa človek budí do sveta, ktorý už funguje. Už sú vyvezené odpadky, pracovníci v silových rezortoch už čo-to vyrobili, úradníci sa už tešia na obed, poštári absolvovali svoje ranné trasy a spravodajské štáby už zväčša majú o čom novom informovať. Budím sa skrátka do sveta, ktorý už je hore dosť dlho na to, aby nepôsobil zaspato. Zaspatý som ja a zostávam tak, kým neabsolvujem doobedňajší rituál. Káva, cigareta, vyberanie poštovej schránky.

Počítam si, aké budú v Tescu zľavy, v inzertných novinách kto čo predáva a aké sú aktuálne kurzy výmeny plastových okien a vrhnem sa na zloženky. Máločo ma dokáže k práci motivovať spoľahlivejšie. Občas, a také dni vnímam ako bonusové, nájdem v pošte ešte niečo – list, už ich chodí málo, alebo peknú lesklú pohľadnicu z miesta, kde som nikdy nebol a asi ani nikdy nepôjdem.

Pohľadnice mám veľmi rád. Nielenže sú preukázateľným dôkazom, že ktosi kdesi bol, ale sú aj výrazom toho, že ten ktosi kdesi si na mňa, na nás pomyslel a stáli sme mu za to, aby pohľadnicu kúpil, vyplnil a poslal. Pohľadnica svojím obsahom zase mnohé vypovedá o človeku samotnom. Napríklad, že je presvedčený o vlastnom zmysle pre humor, keď pošle čierny obrázok s ľubovolným mestom alebo miestom akože v noci, prípadne po tme.

Tento rok prišli pohľadnice tri. Jednu sme si poslali sami, s viedenským rezňom v tvare Štefansdómu, druhá s lamou z Limy, kamarát nám ňou dal najavo, že výlet do Peru predsa len zrealizoval a tretia z Indie. Kalkata na nej vyzerá ako ideálne miesto na dovolenku. Text znie takto: „Ahojte, posielame horúce pozdravy z mesta, ktoré sa nadá pochopiť, treba ho vidieť. Je to tu neuveriteľné, myslíme na vás, čoskoro sa uvidíme. Srdečne M + B (v srdiečku).“ Veľmi som sa jej potešil, ozvláštnila mi deň a prinútila ma myslieť aj na čosi iné ako na prácu. Ani som nevedel, že M + B plánovali takú ďalekú cestu. Keď sa vrátia, spýtam sa ich na tisíc vecí. Ukázal som pohľadnicu manželke a ona k mojim tisíc otázkam pridala tú najzásadnejšiu: „Kto sú M + B?“ No predsa... A nič. Odpoveď nepoznám, respektíve asi poznám, poznáme ju obaja, len si nedokážeme spomenúť. Možno časom, možno keď sa dotyční vrátia aj so zážitkami, každopádne to nie je nikto (a tým sme si istí), s kým by sme sa stretávali pravidelnejšie.

Nie je to tak, že by sme boli ignoranti, aspoň vedome nie, udržiavame srdečné priateľské vzťahy s mnohými ľuďmi a cítime sa naozaj zahanbene, že nevieme, kto nám tú pohľadnicu poslal. Trvalo hodinu, kým sme vylúčili všetkých priateľov a známych, na ktorých sme si dokázali spomenúť. Nikto nie je M + B. Iba ak by odtiaľto odchádzali nezávisle, ako M a B a M + B sa z nich stalo až tam. To potom asi vieme, o koho ide a tešíme sa, že to dali dokopy.

Každopádne, ak sú to títo M a B, tak tí sa veľmi dlho neozývali. Ani on, ani ona. Ale je krásne, že si spomenuli aspoň teraz a ja, keďže som romantik, spriadol som príbeh o dvoch Slovákoch, ktorí sa zaľúbili na ceste do Kalkaty, išli tam zvlášť, ale prišli spolu a spolu sa aj vrátia. A keď sa tešili z toho, že sa našli, napísali ľuďom pohľadnice. Aby sa podelili. O radosť z novej vzájomnosti, ozvláštnenú mestom, kam sa my len tak nepozrieme.

Sme domasedi, cestujeme neradi, nikdy sme neboli nikde, odkiaľ by sa patrilo poslať pohľadnicu. Správa od M + B ma však inšpirovala k tomu, aby som zašiel na poštu, kúpil pohľadnicu Mojmíroviec a poslal ju priateľom, ktorým sme sa neozvali veľmi dlho. Len tak. Do Kalkaty sa nechystáme, ale na to, aby sme dali niekomu vedieť, že sa máme fajn a je nám spolu dobre, ani nemusíme.

Keď človek nájde v pošte pohľadnicu, a nevie, kto ju poslal, je jedno, či prišla z Kalkaty, alebo z Mojmíroviec. Hlavne že prišla a priniesla spomienky. Najdôležitejšie veci v živote strácame tak, že si ani nevšimneme, kedy zmizli. A tomu treba zabrániť, bez ohľadu na to, kedy vstávate.


Ďalšie články z utorka 15. augusta 2006
Eli Elias: Kapitola desiata – Noc pod mohylou alebo Ako má vyzerať dobré karaoke
František Gyárfáš: Lepenie rozbitej duše
Rado Ondřejíček: Chcete sa baviť, ale počúvať hudbu?
Pavol Spacejunker Buday: Smrteľné tiene sa predlžujú



Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [48]
:: Súvisiace reklamné odkazy