Dôstojnosť v tégliku

Čakáreň je plná, je horúco, okno dokorán, ale nevyvetrateľný  pach lekárskej dezinfekcie, potiacich sa tiel a moču robí svoje. Sme na urológii, nekonečný smútok v očiach prostatikov neopíše žiadna báseň. V kvetináčoch na stene visia zoschnuté pahýle kvetov, tu prestáva všetka sranda. Sme na mieste, kde ľudská vzájomnosť ukazuje svoju odvrátenú tvár. Nik sa na nikoho neusmeje, oči sklopené, každý sám so svojím trápením. Ticho občas rozreže vrzgot ordinačných dverí, ďalší pacient si ide ciknúť do nádobky, na WC musí prejsť skrz čakáreň, môžeme preňho urobiť to jediné. Nik si ho nevšíma, je neviditeľný. Ako odišiel, tak sa vracia, len v rukách opatrne, aby preboha nevyšplechlo, drží čašu beznádeje.

Nie som práve modelový samec, som hanblivý a prudérny, a keď už na to príde reč, tak predstieram, že oblasť medzi pupkom a kolenami neexistuje. Vlastne nie ja, to všetko sa prihodilo kamarátovi, to on je taký, ja som v živote u urológa nebol, a ak by som bol, tak si to nechám pre seba. No, a tento kamarát sa po zrelých úvahách a rozhovoroch s milujúcou družkou rozhodol, teda obaja sa rozhodli, že naozaj chcú mať dieťa. Navzdory všetkému, pretože sú šťastní a v rozpore so zdravým rozumom celkom iracionálne veria, že žiť sa oplatí, rozhodli sa podeliť s radosťami existencie so svojím vlastným potomkom. Štandardný postup by tých dvoch zaviedol za zatvorené dvere na spoločné lôžko, ale keďže on nerád veci ponecháva na náhodu a slepá vášeň ho skôr zrádza, rozhodol sa preskúmať prv, ako sú na tom jeho plavci.       

Tušil, že to bude tortúra s neistým výsledkom, ale keď už sa raz rozhodol, nepovolil, a tak trocha dúfal, že všetko, čo počul, bolo prehnané. Veď ľudia radi preháňajú, a keď ide o doktorov, zdravotníctvo a tak vôbec, preháňanie zväčša nestačí a nastupujú bohapusté výmysly. Nie tentoraz. Kontakt s realitou toho kamoša zväčša bolí, ale teraz dostal výprask, na ktorý len tak nezabudne. Prvá návšteva ordinácie sa niesla v znamení odhodlania a neúspechu. K doktorovi sa ani nedostal, jeho cestu zahatala zdravotná sestra s vizážou penzionovanej atlétky z NDR. Keď ho oná dáma mužným hlasom vyzvala, aby vzal téglik a šiel ho na WC naplniť, spýtal sa, či to myslí vážne. Len pre istotu. Videl, že hej, z jeho strany to bola len rečnícka otázka, ale odpoveď ho aj tak prekvapila. Samozrejme, šuhajko, na záchod a hups na to, šup, šup poriadne ho vystískaj, nech to netrvá večnosť, nemáme na to celý deň. Nie sme v americkom filme.

Ale hej, pomyslel si ten kamoš, sme, v horore, toto je jednotka, v dvojke ma budú kastrovať pilníkom na nechty. Jeho vlastná dôstojnosť spadla, tak sa po ňu zohol, zložil ju, odložil na stoličku a vykročil v ústrety toaletám. Tam potom, zamknutý v kabínke pod blikajúcim neónovým svetlom, skúšal pomyslieť na čosi erotické a aj by sa podchytil k činu, ale vošiel niekto ďalší, hlasno si prdol, grgol a vyšťal sa a bolo po odbere.

Tak toto veru nie, až tak to decko nechcem, pomyslel si ten kamoš, nechal téglik téglikom, vrátil sa do ordinácie, vzal si kartičku poistenca a bez slova odišiel. Jeho dôstojnosť sa sama zdvihla zo stoličky a vykročila za ním.  

Našla ho o pár dní, keď ho pamäť presvedčila, že to bola vlastne bizarná, ale sranda. Druhý pokus, iný urológ, iná ordinácia, iná sestra. Tu síce zdravotná poisťovňa tento výkon neuhrádza, ale čert ber tie tri stovky, rodičovstvo vyžaduje obete. Všetko je veľmi formálne, to tomu kamošovi vyhovuje. Keď sestra zisťuje, o čo ide, posiela ho k lekárovi. Lekár sa pýta, pacient odpovedá. Zopár intímnych otázok, na tvári miesta presným lekárskym jazykom však neznejú intímne. Len sucho. Nastal čas prikročiť k odberu, vchádza sestra s téglikom v ruke, dôstojnosť sa chystá na evakuáciu. Tentoraz je to iné, žiadne WC, žiadny prechod cez čakáreň. Máme tu na to separé. Čakám, vlastne nie, ten kamoš čaká strohú, ale elegantnú miestnôstku v pastelových farbách, doplnky z chirurgickej ocele, dizajnové umývadlo, mäkučké papierové vreckovky, prítmie, tichú zmyselnú hudbu, kreslo s vymeniteľným poťahom na jedno použitie a nejaké vkusné, ale šteklivé časopisy. Vchádzajú do miestnosti, ktorá by mohla byť kombináciou skladu, kuchynky a laboratória, realita sklame, ale len kým si ten kamoš nespomenie na to WC zminula. Tuná to musí vyjsť. Tu je téglik a obrúsok, viete, čo treba urobiť. Sestra odchádza, dvere sa zatvárajú, možno si mohla odpustiť ten povzbudzujúci pohľad, ale to je už jedno, zvuk kľúča otáčaného v zámku prináša pocit bezpečia.

Kamoš osamel, sadol si, skúša si spomenúť, ako na to. Bavilo ho to, čoby nie, ale veľa skúseností nemá, vždy sa bál slepoty a už je to dávno, čo bol na to odkázaný. Oči mu blúdia interiérom, skúša sa sústrediť, ale ide to ťažko. Miestnosť slúži aj ako sklad a hrdzavá obstarožná gynekologická koza v kúte mu pôsobí značné problémy. Sústredeniu nepomáha ani rozkošné mača, čo naňho zíza z plagátu. Spomína, že kdesi čítal o tom, že pánboh pre toto mačiatka zabíja. Ale veď je to na lekárske účely, utešuje sa a skúša pokračovať v diele. Ktosi klope. Už? Nie, ja sa ohlásim. Už je tam zavretý desať minút a cíti sa čoraz trápnejšie. Nejde to, pôjde to, musí to ísť. Možno teraz, áno. Áno! Koniec, v tégliku sa belie pointa.

Plavci sú v poriadku, sú trocha pomalší, ale to z toho stresu. V Hippokratovej prísahe nie je o ľudskej dôstojnosti ani slovo. Celkom tomu rozumiem, chorého človeka iste trápia iné veci ako dôstojnosť a naše zdravotníctvo má celkom iné starosti, ako vytvárať pacientom skúmajúcim vlastnú plodnosť príjemné prostredie na masturbáciu. Ale potešilo by to a raz sa možno dočkáme. Teraz len aby plavci našli cieľ, nech sa má kto dočkať.

Ďalšie články z utorka 22. augusta 2006
Eli Elias: Kapitola jedenásta – Mafiánska žúrka alebo Ako zdrhnúť špeciálnemu komandu
Zuzana Francová, Želmíra Grajciarová, Marta Herucová: Provinčná Bratislava a jej umelecké vzlety
Michaela Malíčková: Wallace a Gromit v knižke, ktorá môže byť vaša