Slota nikde nepovedal, že závidí Čechom vyhnanie Nemcov

Ak niečo intenzívne zažijete v detstve, vracia sa vám to celý život. Hovoria tomu imprinting. Trebárs zvýšený záujem príslušníkov mojej generácie (40 something) o kozmonautiku je spôsobený skutočnosťou, že v 60. rokoch sa konali veľké závody o Mesiac medzi USA a ZSSR a kozmonauti a rakety boli, aj keď ste otvorili príslovečnú konzervu. Na obidvoch stranách železnej opony. To isté chirurgia: profesor Christian Barnard prvýkrát s úspechom transplantoval ľudské srdce a stal sa populárnejším ako Beatles. Sympatický Juhoafričan s tvárou mladistvého Franka Sinatru bol vedeckou ikonou 60. rokov, asi ako dnes Stephen Hawking. A kultúra šesťdesiatych rokov – práve vďaka tomu, že bola tak silne nabitá pozitívnymi emóciami (aj keď neraz vyvolanými chemickou cestou) – je inšpirujúca dodnes. Šesťdesiate roky, to bol všeobjímajúci optimizmus, dôvera, že vedecký pokrok zlepší život človeka a zlepší i samotného človeka.

Slávny americký skladateľ Aaron Copland vyhlásil, že ak niekto chce vedieť, „o čom“ boli šesťdesiate roky, nech si pustí Beatles.

Nikdy nezabudnem na luxusnú publikáciu Beatles v piesňach a obrazoch, ktorú som chodil obdivovať do výkladu kníhkupectva Česká kniha na Námestí SNP a ktorú som si nikdy nekúpil (stála na tie časy neúnosných 300 korún), ale len listovanie v nej (plus pesničky a filmy) ma urobilo celoživotným milovníkom skupiny Beatles. Slová piesne Yesterday boli prvým anglickým textom, ktorý som vedel naspamäť, aj keď tie najbolestnejšie rozchody na mňa čakali ešte pár desiatok rokov v budúcnosti.

Už aj preto mnou ani nemyklo, keď som si prečítal, že podľa všetkého je skladba Yesterday, pod ktorou je podpísaný Paul McCartney, plagiátom, opajcovaným zo starej neapolskej ľudovej piesne. A nie je to jedno?

Ľudovou hudbou sa inšpiroval kdekto, dokonca aj legendárna skupina Led Zeppelin. Síce tu o tom nehovorí, ale aj tak je to zaujímavý rozhovor s Robertom Plantom, niekdajším spevákom skupiny.

Keď sme už pri tých imprintingoch, ako dieťa som sa veľa a rád bál, odjakživa som miloval hrôzostrašné príbehy a hororové filmy. Po mimozemšťanoch (odozva UFO-horúčky 60. rokov) a umelých bytostiach (odozva filmov Frankenstein a Frankensteinova nevesta, ktoré som v detstve videl na rakúskej televízii, a Werichovho Cisárovho pekára s príšerným Golemom – prinajmenšom pre dieťa predškolského veku) sa dodnes najviac bojím múmií. Neviem, ako je to so stavom múmií na Slovensku (so Žofiou Bosniakovou som ešte nemal tú česť), aleČesko je, zdá sa, krajina múmiám zasľúbená.

Existujú stručné návody na čokoľvek, dokonca aj na šťastný život, ale predsa len – návod, ako sa stať prostitútkou, pripadá trochu silná káva aj v časoch neviestok pre milionára.

Niekto si privyrába v spermobanke a počas fázy odovzdávania ejakulátu zistí, že ho tajne filmujú. To by ma dosť vytočilo.

Už dlho vás tu týždeň čo týždeň poctivo straším mohamedánskymi teroristami a teraz som narazil na čudesný blogerský článok. Autor sa pýta, či terorizmus nie je len habaďúrou.

Zaujímavý rozhovor so spisovateľkou Svatavou Antošovou.
Zaujímavý z dvoch dôvodov. Samozrejme, v prvom rade pre osobu autorky, ktorá mi pripadá dosť excentrická. A po druhé, tento rozhovor je dokonalou ukážkou toho, ako sa rozhovory robiť nemajú. Dobrý rozhovor je podľa mňa interakciou medzi novinárom a obeťou. Obeť reaguje na novinárovu otázku, novinár reaguje na odpoveď obete. Počas svojej kariéry som sa mal možnosť veľakrát stretnúť s novinárom, ktorý mal otázky vopred pripravené a neuhol z nich ani o centimeter. Na odpovede nijako nereagoval, len zaznamenával moje odpovede a kládol ďalšie otázky, ktoré si vopred pripravil. To podľa mňa rozhovor, interview nie je. Je to anketa. Nemôže byť rozhovor s novinárom, ktorý vás vôbec nevníma.

Keď už sme pri tých rozhovoroch, tu je jeden s Jánom Slotom. Veľa sa toho narozprávalo o jeho urážlivých tvrdeniach na adresu sudetských Nemcov, ale málokto si ten rozhovor prečítal. Asi by som bol posledný, koho by bolo možné upodozrievať z nejakých sympatií k Jánovi Slotovi a jeho bande, ale je fakt, že v tom rozhovore nikde nepovedal, že závidí Čechom vyhnanie Nemcov po roku 1945. Vyjadril sa ináč: povedal iba ironicky, že Čechom závidí, že sú (aj napriek vyhnaniu Nemcov) teraz v takej pohode, že môžu robiť ramená na iných a poučovať. To je podľa mňa veľký rozdiel. Veď si sami prečítajte.

Tropické horúčavy so sebou prinášajú aj letné búrky. Mám pocit, že aj tie blesky sa začali správať nejako úplne ináč, ako sme boli donedávna zvyknutí. Keď to tak pôjde ďalej, napokon si vás môže blesk nájsť aj doma v posteli. Čoho je to predzvesť? Konca sveta? Príchodu mimozemšťanov?

Nikdy nezabudnem na to horúce leto roku 1976. Sedel som v (dnes už zbúranej) krčme U Vašíčka, tešil sa z prázdnin a popíjal veľkú kofolu, keď prišiel rovno z práce môj kamarát Peter Zeman. Učil sa za leteckého mechanika na letisku v Ivánke. A rozprával nám hrôzostrašnú historku, ako dnes na Zlatých pieskoch neúspešne pomáhal zachraňovať pasažierov spadnutého lietadla. Veru, už je to tridsať rokov!
Mimochodom, malá zaujímavosť: tým lietadlom z Prahy mal letieť aj vtedy najpopulárnejší slovenský spevák Pavol Hammel. Len to, že zaspal a na ruzynské letisko prišiel neskoro, mu možno zachránilo život. Letel tým ďalším letom a pristál v Bratislave bez toho, že by vedel, čo sa stalo s tým predošlým. To sa dozvedel až od taxikára, ktorý ho viezol domov, k jeho medzitým už žiaľom a zúfalstvom zničenej čerstvej vdove. Vyšiel po schodoch, odomkol dvere bytu a povedal: „Čau, tak som tu.“
To si nevymyslíte.