Holub v boxe

Napäto čakám jednu osudovú správu, ktorá stále nie a nie ku mne prísť. Dnes som urobila posledný zúfalý krok a nasadila zbraň najsilnejšieho kalibru – „šťastné náušnice“. Zobrala som si na seba tie, ktoré bežne nenosím, lebo sa mi v podstate nepáčia, ale zato zaručene nosia dobré správy. Aspoň pred pár rokmi, keď sa mi rúcal celý svet a mala som pocit, že už mi nikto a nič nepomôže, odrazu prišla jedna nečakaná správa, ktorá môj život na dobré obrátila, a mne vtedy náhodou utkvelo v pamäti aj to, ktoré náušnice som práve mala na sebe.

Inokedy by som sa za takúto naivnú šamanskú fintu možno aj hanbila a verejne ju nepriznala, ale nedávno som čítala v jednom serióznom vedeckom časopise skvelý článok práve na túto tému. Teda, článok bol o medicíne, ale zaoberal sa aj kauzalitou a poverami, a toto sa mne momentálne hodí do krámu viac ako budúcnosť nejakej lekárskej vedy.

V článku išlo o to, že pre človeka je životne dôležité, priam nevyhnutné na prežitie, objavovať vo svete poriadok a súvislosti, a to aj napriek tomu, že potom objavuje kauzalitu aj tam, kde v skutočnosti žiadna nie je. Táto potreba je v nás geneticky zakódovaná, automatická a veľmi silná. Pomáha nám to správať sa v predvídateľných situáciách tak, aby sme z nich vyťažili maximum, resp. minimalizovali škody. V priebehu evolúcie sme túto potrebu tak vylepšili, že sme ju povýšili na úroveň vzťahov aj medzi abstraktnými konceptmi, čo viedlo k zaujímavému vedľajšiemu produktu – vede. Práve odhaľovanie súvislostí a vzťahov medzi javmi vedie k vedeckým objavom a pokroku. Zaujímavé na tom je, že niekedy nám na urobenie správnych záverov a vykonanie prospešných opatrení stačí len znalosť, že nejaká súvislosť medzi javmi existuje aj bez toho, aby sme vedeli prečo. Klasickým príkladom bol objav Johna Snowa, ktorý v roku 1854 v Londýne počas epidémie cholery zistil, že všetky prípady sú symetricky rozšírené okolo studne na Broad Street. Odstránil kľučku rumpálu a epidémia sa skončila. Pôvodca a spôsob prenosu cholery bol objavený až o tridsať rokov neskôr.

Vďaka citlivej detekcii súvislostí sme teda prežili až do dnešných dní všetky protivenstvá prírody a rozvinuli vedu. A tiež sme si vytvorili povery a rituály. Ale aby nám nebolo ľúto, nie sme v tom celkom sami. Rovnako poverčivé sú aj menej inteligentné živočíchy. Experimentmi na to prišiel vo svojom čase škandalózny psychológ B. F. Skinner. Vyvinul tzv. Skinnerov box, čo je skrinka obsahujúca rôzne tlačidlá a páčky. Zviera umiestnené v nej pomerne rýchlo zistí, ktorá kombinácia činností mu prinesie vytúženú odmenu. Škodoradostný manipulátor Skinner išiel vo svojich pokusoch ďalej a začal dávať pokusnému zvieraťu odmenu náhodne, bez ohľadu na jeho správanie. Lenže zviera, konkrétne holub, si to vysvetlilo po svojom, a tak pripisovalo odmenu tomu, kam vykročilo, ako sa otočilo a čo ďalšie robilo vo chvíli, keď odmena prišla. Keďže odmena prichádzala náhodne, musel svoje správane stále komplikovanejšie kombinovať, takže na konci pokusu bol v skrinke zblbnutý holub točiaci sa dokolečka v nádeji, že príde ďalšia odmena. Tá by však prišla, aj keby nerobil nič.

Lenže vysvetľujte toto holubovi. Alebo takému športovcovi, ktorý viackrát vyhral zápas, keď sa pred ním prekrižoval zajačou labkou, a naopak, keď sa na labku vybodol, tak prehral. Už len samotné pomyslenie, že nevykonal rituál, môže zhoršiť jeho výkonnosť a sústredenie. To je však len chabé logické vysvetlenie, prečo športovec pri nedodržaní rituálov prehral. Čo keď o tridsať rokov niekto objaví oveľa zásadnejšiu súvislosť medzi zajačou labkou a víťazným zápasom?

Mne osobne sa javí možnosť, že budem za blbca, keď si dám svoje šťastné náušnice, prijateľnejšia ako to, že prepasiem pre škrupule niečo životne dôležité vedúce k spokojnosti a šťastiu. Keď už budem spokojná a šťastná, bude mi celkom fuk, že som aj naivná a poverčivá.

Ďalšie články z pondelka 31. júla 2006
Egon Alter: 13 odpovedí pre Igora Timka
Peter Pišťanek: Slota nikde nepovedal, že závidí Čechom vyhnanie Nemcov
Michaela Malíčková: Druhý film Woodyho Allena – žiaden match ball k dobru