Trenčianske folklórne a intelektuálne slávnosti

Hudobný festival Pohoda mi bol vždy sympatický filozofiou aj spôsobom, akým ho Michal Kaščák organizuje, nikdy som si však nemyslela, že by sa našiel dôvod, prečo by som sa ho mala práve ja osobne zúčastniť. Cítila som sa pre tento festival stará a trochu mimo. Čo tam budem poskakovať medzi pubertiakmi s mojím hudobným vkusom zaspatým niekde medzi slovenským folklórom a jazzrockom? Headlineri festivalu mi nič nehovorili a niektoré zaujímavé sprievodné akcie sa mi zdali príliš malým lákadlom na to, aby som prekonala predsudky a predsa sa do Trenčína vybrala.

Môj ostych a neochotu však bleskurýchlo prelomila jediná informácia, že na tohtoročnom festivale sa má uskutočniť unikátny koncert z diela hudobného skladateľa Svetozára Stračinu. Čo je na tejto udalosti také mimoriadne? Nuž to, že Stračinu už roky od jeho smrti nikde nikto nehrá. Problém spočíva v tom, že na jeho štylizované úpravy slovenského hudobného folklóru nestačí orchester ľudových nástrojov. Stračina totiž komponoval nielen hravo a nápadito, ale aj veľkolepo a využíval na to celý symfonický orchester aj s dychovou a bicou sekciou vrátane všakovakých perkusií, od rolničiek po zvony. Od zrušenia veľkého lúčničiarskeho orchestra sa dali jeho skladby v plnej nádhere počuť len raz pred troma rokmi, keď sa pri príležitosti 55. výročia založenia Lúčnice dali dohromady jeho bývalí členovia.
Nikto z toho množstva ľudí, čo sa na Slovensku zaoberá profesionálne či poloprofesionálne folklórom, nenašiel za celé roky chuť, záujem ani odvahu dať dohromady potrebný orchester a naštudovať nanovo Stračinove skladby. Musel sa nájsť nadšenec z celkom inej záujmovej skupiny, nezaťažený predsudkami a výhovorkami, a znovuobjaviť tohto pozoruhodného slovenského umelca pre rovnako nezaťažené publikum. Tým človekom bol Michal Kaščák a tým publikom návštevníci tohtoročnej Bažant Pohody.

Samozrejme, nebol to dokonalý koncert. Na naštudovaní bolo cítiť neistotu muzikantov pozbieraných z rôznych hudobných telies z Košíc, Prešova a okolia, ktorí mali len krátky čas na naštudovanie a zohratie sa. Aj tempo bolo takmer polovičné oproti tomu, ako to pôvodne hrával tanečníkom pod nohy orchester Lúčnice. Na rozpačitom výsledku sa podpísal aj extrémne silný vietor, pre ktorý museli muzikantom držať noty „obracači“ a vietor zamával aj s celkovým ozvučením orchestra. Ale miestami ten vietor naopak pôsobil tak, ako keby ho Stračina napísal rovno do nôt. Napriek tomu som celý čas mala slzy na krajíčku, priblblý úsmev na tvári, zimomriavky po tele, chlpy v pozore a neustále nutkanie tancovať. Veľa z toho možno pripísať mojim silným spomienkovým väzbám na túto hudbu, ale mládež krepčiaca okolo mňa bez záťaže minulosťou ma ubezpečila v tom, že jeho hudba má čo povedať aj ľuďom, ktorí nepoznajú odpredu aj odzadu repertoár Lúčnice.

Folklór nepatrí len na folklóre festivaly
Uvedenie Stračinu na „nefolklórnom“ podujatí ma utvrdilo v mojom dlhoročnom presvedčení, že slovenský folklorizmus, teda ľudia, čo sa venujú folklóru spôsobom známym z folklórnych festivalov, zašli do slepej uličky a prešľapujú tam v hlbokých päťdesiatych rokoch. Aby sa odtiaľ dostali, musia prísť šikovní ľudia zvonku, nezaťažení minulosťou, vzťahmi a nezmyselnými obmedzeniami, a podať im pomocnú ruku, prípadne im sami ukázať, že folklór je inšpiračná studnica, na ktorej spracovanie nemá nikto patent a ten jediný správny spôsob, že folklórom sa môže inšpirovať ktokoľvek a spracovať ho po svojom akokoľvek. Dôležitý je len jeho osobitý hudobný názor, ktorý na folklóre neparazituje, ale pridáva mu jedinečnú pridanú hodnotu. Napríklad tak, ako to robil celé roky Svetozár Stračina, alebo ako to nedávno urobila Hudba z Marsu či Vesmírni chlapci Šeban a Kubasák. Neparazitovať, no pridávať novú hodnotu, to je asi aj jediný kľúč, ako hodnotiť všetky vystúpenia kapiel účinkujúcich na Bažant Pohode, ktoré sa nejakým spôsobom folklórom viac či menej inšpirujú. Teda aj raper Gipsy, na ktorého som z hlúpych predsudkov, že v tejto časti hudby nie je nič, čo by ma mohlo zaujať, nešla. Potom, čo som počula reakcie kolegu, to trpko ľutujem. Budem musieť na odbúravaní vlastnej predpojatosti, ktorú tak rada kritizujem u folkloristov aj hudobných publicistov, čo folklór neznášajú, ešte poriadne popracovať.

Od pasívneho počúvania k aktívnemu tancovaniu a spievaniu
Okrem Stračinu bol na Bažant Pohode folklór výrazne prítomný aj vďaka ďalšiemu zaujímavému projektu – a tým bol Nay tanečný dom. Myšlienka tanečných domov pochádza z Maďarska, kde má vyše tridsaťročnú tradíciu. Slovenskí folkloristi sa ju už dlhé roky pokúšali zaviesť aj u nás. Známe boli ešte za socializmu Slovenské večery v bratislavskom Véčku alebo krátke tanečné školy na festivaloch, ale až v posledných rokoch vďaka vytrvalosti ľudí zoskupených okolo Fera Moronga a Muzičky sa z toho začalo profilovať zaujímavé podujatie s vlastnou tvárou. Mne je na tom sympatická práve snaha prelomiť folkloristickú obmedzenosť a poňať tanečný dom ako miesto, kde sa učí tancovať Tanec. Nemusí to byť práve čardáš z Čierneho Balogu, ktorého charakteristické odlíšenie od čardášu zo Zamutova sa nenaučia mnohí tanečníci ani po rokoch tancovania v súbore, nieto ešte náhodní návštevníci za jednu-dve hodiny. V Nay tanečnom dome sa teda dalo naučiť tancovať všeličo, aj hip-hop, brušné tance, rumunské čapáše a spoločenské tance z 30. rokov minulého storočia. V sobotu doobeda Nay tanečný dom ovládla Ida Kelarová, ktorá vystriedala tanec spevom.
Najdôležitejšie na tanečnom dome však nebolo naučiť návštevníkov nejakú rompopovú pesničku či čardášovú dvojkročku, ale vytiahnuť ich z pasívneho pozorovania do aktívneho účinkovania. Tí, čo našli odvahu, odchádzali vysmiati a nadopovaní energiou, tí, čo odvahu nenašli a len sa prizerali, im trochu závideli, prípadne si trochu tej energie poletujúcej vzduchom nenápadne uchmatli. Nabudúce hádam neodolajú.