Čo robia ženy, aby sa nezbláznili? Blogujú!

Neviem, ako sa cítite vy, keď niečo dokončíte, ale ja zažívam taký špeciálny, trochu príjemný a trochu nepríjemný druh prázdnoty. Po období nasadenia, ktoré som do nejakého projektu vkladala, zrazu nie je na čom pracovať, do čoho vkladať energiu, nie je dôvod bdieť a sústrediť sa. Po dlhom čase idem aspoň raz spať pred polnocou, upracem skriňu, dobieham zameškané, čo muselo čakať na vedľajšej koľaji. A pritom rozmýšľam, do čoho nového by som sa pustila. A predovšetkým zavolám svojej sestre.

Moja sestra je úžasná. Vďaka nej som ešte celkom nepodľahla šialenstvu, vďaka nej si svoje šialenstvo naozaj užívam. Môžem s ňou zdieľať svoje úspechy aj prepadáky, smiať sa, aj plakať, pochváliť sa koláčom, upratanou pivnicou, vtipnou replikou môjho dieťaťa aj prvou stranou novej knihy. Neviem si predstaviť, že by som ju nemala alebo že by nebola tak blízko. Napriek našej blízkosti sú veci, pre ktoré Eva nemá až také pochopenie. Vášeň pre zásterky a ihelníčky, pestovanie trvaliek či letničiek, zažívacie problémy mojich zvierat či moje manželkovstvo (t. j. postoje k svetu z pohľadu manželky) sú len niektoré z nich. Niektorými z nich ju teda radšej nezaťažujem. Nechávam si ich sama pre seba, lebo niektoré veci si buď napíšete do denníka, zabudnete na ne, alebo s nimi zomriete. Aspoň to som si donedávna myslela. Takisto ako som si myslela, že milovať zásterky, kuchárske knihy, gombíky, ústrižky zo šiat po babičke, háčkovanie, dojčenie dlhšie ako pol roka, slepú oddanosť manželovi, lásku k pivonkám, závislosť od dobrých seriálov o forenzných psychológoch a zariaďovaní interiérov je moja špecifická úchylka, akú nemá nikto na svete.

Od mačiek k absolútnej recyklácii
A potom som raz v noci, keď všetci spali a internetová linka bola konečne voľná, dala do googlu vyhľadať slovo rag doll. Okrem pekných polodlhosrstých mačiek, ktoré sa takto volajú, som si vygúglila aj to, čo som potrebovala nájsť. Skutočnú handrovú bábiku, akú mi mama ušila v detstve a na akú myslím tesne pred zaspatím, predstavujem si ju, ako ju ušijem, aké bude mať vlasy a šaty a vyšitý úsmev od ucha k uchu. Browsovala som rôzne stránky s handrovými bábikami, až som narazila na blog Mimi Kirchner. Páčili sa mi jej bábiky a páčil sa mi aj jej postoj k svetu. Pre väčšinu ostatného sveta nepochopiteľné schraňovanie starých vecí, recyklácia dotiahnutá až do dokonalosti (všetko, čo sa dá, treba použiť ešte raz a to do najmenšieho zvyšku), tvorivý neporiadok a láska ku kvetom. A jej vysvetlenie, prečo vlastne má svoj blog, sa mi zdalo logické a zmysluplné. Aj ja pracujem z domu, takže viem, aké je občas ťažké prebojovať sa pohodlnými výhovorkami, domácimi prácami a neodkladnými požiadavkami spolubývajúcich všetkých živočíšnych druhov k nejakej naozaj produktívnej, kreatívnej a zmysluplnej práci. Aj ja som sa pokúšala motivovať do práce každodenným spísaním zoznamu čo treba spraviť do kalendára. Ale nie každý deň vyjde podľa mojich predstáv a pre mňa asi neexistuje nič viac nemotivujúce, ako každý večer prepísať kompletný zoznam vecí, ktoré treba spraviť zase na novú stránku kalendára. Ak má človek zoznam svojich rozrobených projektov na internete všetkým na očiach, nielen v kalendári pri posteli, kde ho nikto nevidí, po pár dňoch nečinnosti buď od znechutenia z vlastnej neschopnosti spácha rituálnu samovraždu, alebo naozaj začne pracovať. Mimine pekné veci ma nakopli do práce.

Šialenci a grafomani všetkých krajín, spojte sa!
Každú noc zostávam hore o niekoľko hodín dlhšie a pracujem. A okrem toho ešte browsujem. Priznám sa, že je to tak trochu závislosť. Na Miminej stránke bolo niekoľko liniek na podobne „crafty“ orientované blogy. Stačil jeden klik, krok na tekuté piesky a stratila som sa vo svete, o ktorom som vždy snívala, že existuje, ale neverila som. A hlavne som si nikdy nemyslela, že blogovať môže aj niekto normálny.

Blog bol pre mňa vždy len zápisníkom grafomanov, ktorí nemajú čo povedať, ale hovoria, drobným nečitateľným hovienkovým písmom spisujú to nič, čo nezažili, písmo 8, jednoduché riadkovanie a veľa poznámok pod čiarou, ktoré nevysvetľujú, len ešte viac zamotajú dej, ktorý je väčšinou aj tak neprítomný. Blogerov som si predstavovala ako zakomplexovaných čudákov, ktorým nikde inde písať nedovolili, a preto si svoje slovné hnačky musia vyliať do blogu. Odpustite, ak si nejaký blog vediete.

Dnes už chápem, prečo niektorí ľudia blogujú. Je to psychohygiena dostupná pre každého. Nemusíte sa pohnúť z domu, môžete byť ovešaní deťmi, mačkami alebo traumami z detstva, stačí si zriadiť blog a malými dávkami sa od všetkého oslobodzovať. A nielen to. Deliť sa o radosti aj starosti, mať vždy desiatky pozorných počúvajúcich uší, ktoré zmýšľajú aj cítia podobne ako vy, to už nie je len dar, to je čistý zázrak.

Tajný rád žien v domácnosti
A tieto „crafty girls“ sú jednoducho zázrakom, ktorý sa mi priplietol do života. Je to, akoby som mala niekoľko sestier na celej zemeguli, ktoré pred spaním myslia na handrové bábiky, sú zamilované do zásteriek a fotia si svoje záhradky. Sú oddané manželom a deťom, a predsa si nájdu čas a energiu a vyboxujú si pochopenie pre svoj patchwork, ktorý prešívajú v ruke a vláčia ho všade so sebou po byte. Bez zbytočných rozpakov a hanby sa s vami podelia o svoje tehotenské brucho, krátkozrakosť, predchádzajúce manželstvo, ľúbostný list aj skaličenú nohu po autohavárii. Vymýšľajú si pre seba kreatívne otázky a úlohy, každý deň v týždni je niečomu venovaný, takže ani domáca rutina ich nezabije, ale posilní, keď si fotia svoje výrobky šikovných rúk, knihy, ktoré obdivujú, zákutia svojich domovov alebo autoportréty. Navzájom sa inšpirujú, nezištne sa delia o zlepšováky, na ktoré prišli a posielajú si balíčky pre radosť. Každá si pred sebou tlačí ten svoj balvan, ale keď sú mysľou spolu, ide im to ľahšie.

Ruky, ktoré vás držia nad vodou ponad celú zemeguľu
Ich príbehy mi dodali odvahu viac pracovať, viac ísť za svojím cieľom. Keď to zvládne osamelá Japonka s dvomi synmi v Amerike, kreatívna podnikateľka s telesným hendikepom, lesbička usilujúca sa o adopciu dieťaťa, matka, ktorej sa žení devätnásťročný syn, či osamelá tridsiatnička, ktorá sa rozhodla, že opäť bude veriť na lásku, prečo by som to nemohla zvládnuť aj ja. Neblogujem, aspoň nie na internete, zatiaľ blogujem len vo svojej hlave. Keď môj pes dostane epileptický záchvat, keď je mi teplo a smutno, keď dokončím prvú pletenú mačku, za ktorú je mi niekto ochotný zaplatiť. Milé ženy na pokraji nervového zrútenia, som s vami. Blogujem.

Ďalšie články z pondelka 3. júla 2006
Elena Akácsová: My a sex na čiernej listine
Peter Pišťanek: Porno v kostole a poloporno v bulvári
Ľuboš Vodička: Úzka a nízka chodba, všadeprítomné bahno – jedným slovom kúzelné!