Jedna z tisíc Pohôd

Je smutné, čo sa bezprostredne po Pohode stalo, každopádne dúfam, že tohtoročný festival si ľudia budú pamätať vďaka hudbe, lebo o ňu šlo v prvom rade. Aspoň tento rok určite. Iste – divadlo, film, literatúra a neodmysliteľná troška osvety tam boli tiež, ale za ťahúňov ich nepovažujem.

Už sme si za tie roky zvykli, že na Pohode účinkujú hudobníci, ktorí sú na Slovensku známejší až po festivale. V masovom meradle určite, a dotýka sa to viac-menej aj headlinerov. V konečnom dôsledku tento dramaturgický prístup vedie k tomu, že na festival prichádzajú ľudia, ktorí vedia, na aké kapely idú, prípadne, ktorými by sa radi nechali prekvapiť.

Napríklad Pixies: toľko, čo za posledné tri mesiace, sa o nich na Slovensku nepísalo za celý ostatný čas. Pod pódiom to pred ich vystúpením troška zostarlo, kam som sa pozrel, videl som alebo rovesníkov, tridsiatnikov, alebo zaslúžilých rockových fanúšikov. Všetci mali v tvári už čosi vpísané a presne vedeli, čo môžu očakávať, lebo na Pohodu prišli práve kvôli Pixies. Pixies samotní funkciu jedného z headlinerov naplnili dôstojne, aj keď s prvými tónmi sa v javisku objavili rozpaky. Na začiatku sa čosi dialo so zvukom, prečistil sa našťastie skôr, ako to začalo výraznejšie prekážať. Velikánska spokojnosť, ale mohla byť väčšia. Mal som veľké oči a uši tiež. Keď vydali Pixies prvé LP, mal som štrnásť rokov a frčal z jednej strany na obskúrnom heavy metale, z druhej na dobovom popíku. Keď sa pozriem sám na seba naprieč časom, Pixies je vedľa Jane’s Addiction druhá obľúbená kapela tých čias, za ktorú sa dnes nemusím hanbiť. Kazetu som si kúpil vtedy na burze, pre album Iron Maiden Seventh Son of a Seventh Son. Na druhej strane Maxelky deväťdesiatky bol nahraný album Surfer Rosa od akýchsi Pixies a hoci som netušil, o čo ide, ten Iron som chcel tak veľmi, že mi to vôbec neprekážalo. Každopádne, Surfer Rosa ma kamsi nasmeroval a formoval môj hudobný vkus, ešte keď len vznikal a album Doolittle bol mojím prvým CD. Jasné, že som čakal veľmi veľa, vidieť Pixies naživo som pokladal za nemožné, a hádam to tak malo zostať. Koncert bol výborný, nič proti nemu, lomcovali mnou všetky možné emócie, ale ľudia okolo Blacka, aj Black sám, pôsobili ako smutní veteráni v práci. Tie piesne majú silu, hudobníci charizmu a hrá im to ako za mladi, ale nemohol som sa zbaviť pocitu, že sa dívam na hranie na vlastnom hrobe. Hudba nestarne, hudobníci, žiaľ, hej.

Okrem Pixies, ktorých koncert ma zamrzel asi preto, že mal zostať len nesplneným snom, som na Pohode videl hrať ďalších pätnásť kapiel, stihol som toho teda viac ako po minulé roky. Tohtoročná Pohoda ma hudobne i ľudsky naplnila tak, že cestu domov v aute som strávil potichu, hoci muziku v aute púšťam automaticky. Nebolo treba.

Jednoznačným sklamaním bol Tucan, forsírované detské duo, predstierajúce, že detským duom nie je. Bolo príjemné dívať sa na chlapcov, čo si vystačia len s bicími, violončelom a deklamovaným spevom, avšak nerozumiem, čo na tomto kindergrounde všetci vidia. Banálne a prázdne viac riekanky, menej texty, ktorých názor, ak tam nejaký je, jednoducho neodhalím a torzá piesní postavené na výraznej rytmike a zrejme atraktívnej farebnosti. Keď ich to baví, v poriadku, vážne – ani sťa ironický komentár čohosi – to brať nemôžem. A ani neberiem, v každom prípade, Tucan sa vtedy a tam tým ostatným páčil. Tucan ma sklamal, ale nepochybujem o tom, že dramaturgicky do Pohody sedí.

Nesedeli mi iní, a tu by som sa odvážil tvrdiť, že nie vkusovo, ale preto, že sa tam jednoducho nehodili, lebo sami neveria tomu, čo robia – a čo je najhoršie, ani to robiť nevedia. Slovenská skupina Vandali, letáčik som dostal priamo od frontmana už v piatok, hneď ako som vstúpil do areálu. Aby sme sa prišli pozrieť na poctivý rock’n‘roll v sobotu poobede. Tak som šiel a videl som najhorší koncert na Pohode, naprieč stejdžmi a ročníkmi. Pochopil by som, keby som Vandalov videl ako súčasť tv show Senzi Senzus, ale na Pohode? Že v telke by ich írečitú slovenčinu plnú kokotov, jebačiek a píč vypípali? No, to by veru nebolo dobre, Vandali by totiž stratili aj to posledné, čo diváka môže presvedčiť, že hrajú rock’n‘roll. Výraz tam nie je, len nepresvedčivo zahraný podradný punk rock, podradný nie že by znel falošne, naopak, kiež by, podradný, lebo mu chýbalo nasadenie a viera. V kotle pod pódiom je každá hudba super, stačí však urobiť pár krokov vzad a všetko vyzerá inak. Líder s hubou plnou rock’n‘rollu by mal ľudí znepokojovať, burcovať, nasierať, nie nudiť. Vandali sa mi v čomsi zdali veľmi podobní českej skupine Alkehol, ani tomu sa nedá veriť, ale aspoň je to tak krčmovo vtipné. Vandali vtipní nie sú, ani draví, ani nijakí, je to len skupina, ktorá by chcela hrať rock’n‘roll, ale nejde jej to, tak o ňom aspoň vytrubuje do sveta banálne frázy.  

Na Vandalov som si spomenul ešte raz, na vrcholnom koncerte Pohody, keď hrali The (International) Noise Conspiracy, švédska formácia, ktorá spoľahlivo predviedla to, o čom Vandali len rozprávali. Neuveriteľná smršť poctivej muziky a nasadenie ako o život. Bakchanálie. Že hrali ako Rolling Stones zamladi? Veď o to ide. T(I)NC sú vľavo, a poriadne vľavo, až by mi to vadilo, keby som im neuveril každé slovo, gesto, tón. Bolo v tom všetko: osudovosť, pohŕdanie, ignorancia, drzosť, sebavedomie. Miestami to vyzeralo, že je celé pódium pod prúdom a hudobníci dostávajú poriadne rany, ale nie, oni len cítili rock’n‘roll a dávali ho von. Počas hodinového vystúpenia, na ktorom bolo menej ľudí, ako by si zaslúžilo, lebo na Bažant stage práve hrali Bez ladu a skladu, predviedli T(I)NC niečo, na čo sa nezabúda. Keď rozbesnený frontman vtrhol do davu pod pódiom, k slovu sa dostala aj ochranka (jeden z nich to neustál a keď už bol frontman späť za bariérou, niekomu v dave ešte potreboval niečo vrátiť) a Jimi Hendrix, Jim Morrison a Keith Moon sa v pekle poplieskali po pleciach, že rock’n‘roll ešte žije.

Všetko po T(I)NC sa mi zdalo už slabšie, ale to je jedno. Tohtoročná Pohoda mi dala to, čo tá minulá – kapelu, čo som nepoznal a totálne ma dostala. Minule to boli Chikinki, teraz T(I)NC.

Okrem spomenutých kapiel som videl Gipsyho, cigánskeho rapera, ktorému som veril, Paru, ktorá ma normálne pobavila, Stereo MC’s – ich koncert bavil vo finále frontmana viac ako publikum, The Frames – niečo mi vadilo a potom som prišiel na to, že hlavný muž kapely je na rockera príliš veľký dobrák, Apache Indian and Reggae Revolution – nemal som trávu, takže fajn, ale bez pointy, Coldcut – na mňa tiež príliš vľavo, ale inak výborné,  NY Ska Jazz Ensemble – veľmi príjemné, Ohm Square – album ma oslovil viac, Skye – krásne, až gýčové, Danko Jones – nášup, ale Danko mohol dať viac do hry a menej rečniť, Lavagance – teším sa na album a Chicks on Speed – fajn, ale hlukové koláže mi vyslovene prekážali.

Na tohtoročnej Pohode som videl šestnásť kapiel, teda viac, ako sa mi kedy v minulých rokoch podarilo. Banujem len kvôli Vandalom, to bola čistá strata času. Inak som svoj čas na Pohode minul najlepšie, ako sa dalo, Bažant Pohoda 2006 bola tá najvydarenejšia, na akej som bol, a to som tam stratil zapaľovač, ku ktorému som mal veľké emocionálne puto. Vadí, ale za rozkoš sa platí. 

Foto: Peter Hudák

Ďalšie články z utorka 18. júla 2006
Rado Ondřejíček: Pohoda starne. Spolu s nami.
Daniel Baláž: Miki a iní satani n

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [7]