Mám pocit, že dve najčastejšie vety pred Bažant Pohodou 2006 boli „tento rok tam nič nie je“ a „všetko sa prekrýva“. Nič vs. všetko. Tvrdý oriešok pre filozofov i festivalových dramaturgov.
Na „nič“ sa zvyčajne sťažujú ľudia fantazírujúci v lepšom prípade o Radiohead a U2 (samozrejme bez akejkoľvek predstavy o práci promotéra a podlých agentov), v horšom o obstarožných sezónnych zbytočnostiach, po ktorých dnes ani pes neštekne, ale ku ktorým ich viažu citové či pudové väzby, a v najhoršom ľudia bez akéhokoľvek hudobného názoru. Majú na to právo, rovnako im však nik nebráni odbrzdiť sa.
Že sa „všetko prekrýva“ je len a len dobre. Jednak máloktorý koncert je taký dobrý, že stojí za hodinovú (či nebodaj dlhšiu) pozornosť, jednak je to dôkaz, že „všetko“ zvíťazilo nad „ničím“.
Ale keďže zvyšné 2/3 recipientov neriešia nič z uvedeného a k šťastiu im bohato stačí pivko a špagátom zviazané Kuricove gate, môžeme teóriu opustiť a nazrieť na letiskovú prax.
Piatok
Do areálu prichádzam v piatok podvečer. Dav ma unáša k logám Samsung a mne napadá, že som asi zabudol vypnúť práčku. Práve sa rozohrievajú AMO. Alebo to tak aspoň vyzerá. Za gramcom Viktor Strucka, šikovný DJ, vtipný a inteligentný guy a zvyšok tria tiež zrejme nebudú úplní bulovia, ale obávam sa, že slovenský hip-hop ma nemá rád. Je to divné, no kým Manuvovi či RZA nemusím rozumieť každé slovo, a aj tak viem, čo mi chcú povedať, tak pri domácich raperoch, hoci mi to uľahčujú repetitívnosťou vulgarizmov, veľmi jednoduchým hudobným backgroundom a tzv. absolútnym rýmovaním (napr. „naše staré hodiny bijú štyri hodiny“), nemám šajnu, o čo ide. Kedysi to bolo ťažké, no snažili sme sa a teraz sme big a ty si žebrák. Alebo budeme postávať na svahu. Alebo ktosi kamsi ide, budeme tam my, budete tam aj vy (tu nepopieram istú logiku a kauzalitu), my budeme dávať, vy prijímať, aj pipky tam budú a veľa legálnych a ilegálnych drog. Oh, really? Veď takto trávim každú druhú noc. Za tým musí byť niečo viac, niečo mysteriózne, a mne nie je súdené to chápať. Ale veď nemusím rozumieť úplne všetkému.
Smerujem k Dizzeemu Rascalovi, ktorý si pred pár rokmi trúfol staviť na drsný, minimalistický, inovatívny sound a agresívne znejúci flow (bez záplavy nadávok) a ono to vyšlo. Britskí akademici to ocenili udelením Mercury Music Prize. Najlepšie momenty jeho vystúpenia vo forme Dizzee + ďalší MC + DJ: hitovka „Stand up tall“ a hudobná pôžička od Gnarls Barkley. Vraj si požičal aj od Nirvany a čo ja viem koho ešte, ale to už sledujem Pixies, pretože na počet hitov, tzv. zásluhy a charizmu statickí štyridsiatnici z Bostonu nad bravúrne poskakujúcim a vajcia si svedomito hladkajúcim čiernym Anglánom predsa len vedú.
Pixies som svojho času nenávidel. Keď ich šéf značky 4AD Ivo vzal pod svoje ochranné krídla a ja som u Johna Peela na stredných vlnách počul jednu z ich demo nahrávok, vo vrecku sa mi otvorila kudla, že čo za rednex to zakúpil. Keď neskôr vyšiel debutový album s geniálne napísanými stručnými post-punkovými skladbami v originálnom sounde, bol som Ivovi vďačný. A teraz som Michalovi. Komunikácia s publikom síce nič extra, o vzájomnej komunikácii ani nehovorím (Kim Deal a Frank Black si dávajú sakramentský pozor, aby sa ich pohľady ani na zlomok sekundy nestretli), ale piesne znejú tak, ako majú a zrazu vôbec nevadí, že sa nepíše začiatok 90. rokov. Najviac ma však bavia snáď 17-ročné pipky (nech z textu majú niečo aj hip-hoperi) z veľkoplošnej obrazovky, ktoré suverénne dávajú všetky texty. Fascinujúce.
Presúvam sa k Zero 7. Máloktorá kapela ma zatiaľ zaujala všetkým, čo spáchala, Zero 7 sa to podarilo trojicou pop-jazz-groove-dance-chill-lounge-cinematic-soul-albumov, výberom obľúbených cudzích nahrávok aj skvelými remixami, napr. pre Mos Defa, N*E*R*D, Terryho Calliera či Radiohead. Očakávania i obavy sú veľké, koncert fantastický napriek tomu, že José Gonzalez uprednostnil vlastnú šou kdesi v Amerike a napriek dvom otravným výpadkom prúdu v najlepšom. Speváčka a gitarista v sebe objavujú trampov a priamo v dave so španielkou zachraňujú situáciu. „Sia, aj lajk,“ ozve sa z davu. „I like too,“ pohotovo odpovedá bezchybne a zvláštne zafarbeným hlasom spievajúca Sia Furler nejakému domácemu Boratovi. Po koncerte prenikám vďaka dobrým dušiam do zákulisia. Z ponuky mazutoidné írske pivo + whisky vs. Bažant si vyberám to druhé, pochválim šou a gumeného chlapíka v červenej šiltovke označím „funny“. Henry Binns ma dotyčnému okamžite bonzne. „This guy from the national radio thinks you are funny,“ počúvam a potím sa. „Funny. That’s it? pýta sa Eddie. „No, you Sir are a genius too,“ nesmelo opáčim pochlebovať. „Well, much better, Mr. Journalist,“ reaguje Eddie Stevens, ktorého sme na Pohode videli už s Molokom. Na otázku, či sa Moloko dajú niekedy dokopy, odpovedá: „I doubt it, mate.“ U Henryho a Sama ešte vyzvedám, prečo ich dnešná šou tak očividne bavila. Dôvodom je James Blunt, ktorého im vydavateľstvo zavesilo na krk, musia sa s ním vláčiť všade, kam sa pohne a všade, kde ich vlhké teenies a ich mamky nerady vidia. Tvorivá sloboda pri nahrávaní albumu vykúpená „kamarátstvom“ s cukríkovým eunuchom. Zrazu je aj pohľad na speváčkinu kabelu Louis Vuitton pohodenú v rohu o čosi smutnejší. Taká Mariah Carey to nerieši. A už vôbec nestráca topánky Manolo Blahnik na trenčianskom letisku, aby ho následne opustila v kapcoch z pravého slovenského čuvača.
Noc je mladá, skúšam sa najesť. Vyberám si kurča. Drahé, neprepečené, ale aspoň studené, čiže o jeho odhodení neuvažujem pridlho. Na hlad zabúdam sledujúc Värttinä. Vokály, charizma + čosi „medzi tónmi“, fantastická rytmika a sound. Kdesi duní streľba. Zrejme Andy C. Drum and bass je nový heavy metal, zmierme sa s tým. Chuť do jedla mi definitívne pokazí až dotieravé búmšakalakadošľaka, zrejme Apache Indian. Mám pocit, že špeciálne kvôli mne do tých dvoch minút, ktoré som strávil v jeho blízkosti, vtesnal najkomickejšie reggaemuffin klišé všetkých čias. Asi málo húlim. A vôbec, aj spať treba ísť.
Sobota
Štyri hodiny spánku mi musia stačiť, povedal si DJ trenčiansko-teplického miestneho rozhlasu, ktorý od skorého rána praží do nechutne čiperných kúpeľných hostí jánošíkovské fujarové hity. Napadá mi, či nespím opitý na letisku obklopený hráčmi na dildoridoo, či ako sa to píše, ale nepočujem bubienky. (Našťastie, nielen v sne, ale ani na samotnom festivale. Napokon, raz to tých nadšencov bez štipky prirodzeného rytmu prejsť muselo.)
Cestou k autu zahliadnem usmievavú Akácsovú naskakujúcu do taxíka. Nevedno, či je prioritou útek pred folklórom, alebo koncert Coldcut, oboje sa mi vidí nepravdepodobné.
Na Coldcut prichádzam v najlepšom. Namiesto dídžeja s obligátnym „Ahoj Bratislávija“ (zadrel deň predtým zo dvakrát Dizzee) VJ zadelil na plátne obrázok Mikiho Dzuridnu v spoločnosti Tonyho Blaira i satana najväčšieho, Busha juniora, celkom v súlade s pomýleným coldcuťáckym ľavičiarstvom. Ale pesničky aj zvuk fajn (hoci trošku potichu), radosť robia najmä staručký remix Paid in Full pre Erica B a Rakima s vysamplovanou Ofrou Hazou a ekologický Timber. MC Juice Aleem komunikuje a domácim
Daniel Baláž viac od autora »
Vaše reakcie [20]
:: Súvisiace reklamné odkazy
Boh, dievky i dotyk génia