Umenie nie je odpor

Nine Inch Nails v nedeľu vystúpili v Bratislave.

Len dvoch vecí som sa bál. Zvuku a návštevnosti. Zvuku preto, že v Inchebe som na naozaj dobrý zvuk ešte šťastie nemal a návštevnosti preto, že Nine Inch Nails jednoducho nie sú mainstream. Predstava poloprázdnej haly vzhľadom na to, kto bude hrať a spievať, ma strašila najviac, lebo to je niečo, čo si kapela tohto formátu nezaslúži.

Zvuk bol fajn a bolo poloplno, toľko k obavám, zvyšok bol jedným z mojich najsilnejších koncertných zážitkov. Okrem energie na také dva-tri Matrixy totiž z pódia sálalo čosi, na čo sa mi nehodí iné slovo ako pokora. Profesionalita? Samozrejme, ale nie samozrejmá, profesionalita Nine Inch Nails totiž nie je v prístupe či vo výprave koncertov, aj keď tam je prítomná tiež, ale v nasadení. Už som videl veľa veľkých kapiel, ktoré, predvádzajúc rockovú show, pôsobili ako znudený robotník pri sústruhu. Áno, vedia to, aj odborníci sú to, na slovo ich možno brať, aj veria zmyslu, aj hrajú a spievajú ako o život a dokážu strhnúť dav, ani tomu netreba veriť, ale už nevedia skryť fakt, že sú v robote.

Aj Reznor bol v práci, ale tým, že sa nesnažil nijako to maskovať, pôsobil jednoducho autenticky. Nie ako svojho druhu legenda a velikán, ale ako umelec, ktorý s čímsi prichádza, čosi ponúka, a je len na nás, či to vezmeme. Preto pokora.

Neverím posolstvám, ktoré hudba šíri, žiadnym a žiadna. Zaujíma ma show, teda ukazovanie, zaujíma ma atmosféra, energia, nasadenie, na koncerty nechodím preto, aby som počúval výpovede, ale preto, aby som nasiakol zvukom. A toto som na koncerte Nine Inch Nails dostal, nasiakol som piesňami, čo sú mi notoricky známe. Pásol sa sluch, pásli sa oči, lebo aj dívať sa bolo na čo, a pásla sa mi duša, nech to znie akokoľvek banálne. Na chvíľu nič nebolo dôležitejšie, nič zásadnejšie, na nič sa nedalo myslieť, nad ničím premýšľať, len tam stáť a nechať hudbu, nech robí, na čo je určená. Očisťovať.

Pár minút po ôsmej prišla so svojou troškou predkapela Noise Cut, pár minút po deviatej začali NIN a o jedenástej bol koniec. Žiadne zdržovačky, žiadne rozpaky, žiadne zdĺhavé čakanie. Veľmi dobre.

Hralo sa naprieč tvorbou, aktuálny album Year Zero dominoval len formálne. Kto na koncert prišiel, vedel, na čo prichádza, ak možno v prípade Nine Inch Nails hovoriť o hitoch, tak Reznor nebol v hale sám, čo ich spieval. „Ahoj Bratislava, ahoj Slovensko“ neodznelo z jeho úst ani raz, a všetky ostatné frázy z repertoára povinných banalít, čo nimi zvyknú frontmani rozpaľovať publikum, dostali tiež tento večer ban. Reznor si vystačil s charizmou, so spevom a hrou, pochopiteľne, najviac toho narozprával, keď predstavoval kapelu.

Keď som sa konci díval na rozžiarené logo NIN, ešte mi celkom nedochádzalo, že z tohto koncertu budem žiť dlho, že nadlho budem mať na čo spomínať, že dlho budem piesne Nine Inch Nails nie počúvať, ale cítiť. Ani mi nebolo ľúto, že už dohrali, lebo dohrali v takom dramaturgicky vypiplanom finále, že ak by to bol film, nezdráhal by som sa napísať, že tu sa koketuje s gýčom. Zostalo to akurát na hranici, na ostrí medzi „ešte“ a „to už je priveľa“. Nie, iné ma bezprostredne po koncerte naplnilo. Pocit dlhu.

Dostal som čosi, v čo som ani nedúfal, a dostal som to len tak, za cenu vstupenky. A ten pocit dlhu silnel, tak som šiel a kúpil si tričko s nakrivo natlačeným nápisom Art is Resistence a sadu odznakov, z ktorých som hneď vzápätí ten najkrajší stratil. Dlh som síce nevymazal, ale aspoň zmiernil.

Tričko síce budem nosiť, ale nápisu na ňom navzdory. Lebo neverím, že umenie je odpor, nie odvtedy, odkedy je umenie na predaj. Umenie je hmotne nemerateľný zážitok, čo pretrvá a nemožno vyčísliť jeho hodnotu, len obyčajne stanoviť cenu. Tá však bude vždy malá.

Hypotéza? Možno, a možno nie, ak ste si NIN nenechali ujsť, možno ste to cítili podobne.

Foto: Miroslav Hudák