Hudobný sviatok, VEĽKÝ

Šli sme z premiéry Lost Highway a takto si nôtili. You are the Perfect Drug, the Perfect Drug, the Perfect Drug, the Perfect Drug, tra la la. Nie preto, že by sa nám ten film tak páčil, ale že nám spravil chuť.

Predtým sme si mali dať, skonštatoval spolukráčajúci a viac sme sa o filme nebavili. O muzike v ňom hej. O geniálnom Angelovi Badalamentim, ale aj o Rammstein, Marilynovi Mansonovi, Lou Reedovi, Smashing Pumpkins, Davidovi Bowiem. Vynikajúca zostava, skvostný soundtrack. Nine Inch Nails sú na ňom tiež a muž, ktorý tú kapelu de facto tvorí – Trent Reznor – bol jeho producentom. Vtedy mal asi k mainstreamu najbližšie, respektíve nielen vtedy, ale vždy vtedy, keď sa jeho hudba ocitne na nejakom ďalšom soundtracku. A že ich bolo: Muž v ohni, Doom, Lara Croft: Tomb Raider, Vrana, Resident Evil, Nezvratný osud, Fanatik a určite som na čosi zabudol. Tu by sa asi ešte hodilo, aby som spomenul, že Trent Reznor napísal hudbu ku Quakeovi jednotke a s vymenovávaním zásluh môžeme skončiť.

Keď sa o nejakej hudobnej skupine napíše, že je kultová, legendárna, zásadná, či inak dôležitá, vlastne to nič neznamená. Sú to také nafúknuté drísty, čo fanúšikov pobúria a mase neznalej veci aj tak nič nepovedia.  

Keď v roku 1994 vyšiel druhý radový album Nine Inch Nails – The Downward Spiral, brigádoval som u kamaráta v cédéčkarni. Dilema, ktorú sme v tých dňoch riešili, bola, koľko kusov objednať. Pätnásť? Desať? Koľko sa ich tak môže predať? Prehrabali sme sklad a keď sme našli dva kusy z Pretty Hate Machine – predchádzajúceho opusu NIN, zhodli sme sa na desiatich. Veď keby čosi, doobjednáme. Nebolo treba, posledný z tých desiatich kusov sa predal v roku 2003 nadšenému Amíkovi, ktorý do tej cédéčkarne zavítal náhodou. Čakal ho tam deväť rokov. Ku cti majiteľovi predajne slúži, že ten album, hoci ležiak, nezlacnel. Lebo hodnota veľkých umeleckých diel neklesá. Ani v Nitre nie.

Tretie keď. Keď som prvýkrát videl plagát ohlasujúci koncert Nine Inch Nails v Incheba Expo Aréne, ktorý sa bude konať túto nedeľu o dvadsiatej, neveril som vlastným očiam. Nie preto, že som presvedčený, že z hľadiska globálneho vývoja toho, čo celkom absurdne nazývame pop-music, tu dôležitejšia kapela ešte nehrala, a keď áno, tak dakedy dávno King Crimson, alebo minulý rok na Pohode Pixies, ale preto, že som jednoducho nedokázal uveriť, že Nine Inch Nails dokážu ten priestor naplniť. Nie táto kapela a nie na Slovensku.

Preto veľmi, veľmi dúfam, že promotéri vedia, čo robia, že neprerobia, že na Nine Inch Nails príde dosť ľudí, aby ten koncert nebol celkom stratovým podnikom. Lebo toto, vážení, toto je osveta, toto je kultúrna služba, na takéto čosi by sa mali dostávať granty. 

Nie, nebudem tu zapĺňať medzery v hudobnom rozhľade, ani vás nejako špeciálne pozývať na koncert kapely, ktorú možno ani nepoznáte, len chcem skonštatovať, že v nedeľu tu bude velikánsky hudobný sviatok.