Bez Skye, ale stále fajn

Morcheeba je popík, ľúbivý, pohodlný, príjemný, bez zásadných výpovedí a predovšetkým bez iných ako poslucháčskych ambícií.

Výborne, vedľa kapiel, ktoré chcú zmeniť svet, musia existovať aj také, ktoré ho chcú len poctivo baviť, pričom to poctivo znamená, že hudbu, ktorá znie naozaj, hrajú muzikanti na pódiu, a speváčka naozaj spieva.

Na Morcheebe je mi práve toto najsympatickejšie, preto mám tú kapelu rád, aj keď okrem prvého albumu Who Can You Trust žiadny nedokážem počúvať na jeden záťah stále dokola. Morcheeba sa na nič nehrá, aspoň sa mi zdá, len hrá, do tanca a na počúvanie, kde tanec znamená hypnotické pohojdávanie sa do rytmu, a počúvanie je tešenie sa z pestrej farebnosti ľúbivej melódie, nad ktorou sa vznáša príjemný vokál. 

Keď som si prvýkrát pustil Antidote, čosi bolo inak. Farebne sa Morcheeba dala identifikovať okamžite, ale už to nebolo ako prv – ani zasnené, ani éterické, ani zamatovo krásne, naliehavé, neprepočuteľné. Skye je preč a s ňou výnimočnosť Morcheeby. Bratia Godfreyovci nepíšu horšie piesne, ani lepšie, len bez Shirley Edwardsovej už to nie sú tie piesne, ktoré na Who Can You Trust zbavili trip-hop depresívnej rozorvanosti a od Big Calm až k Charangu presviedčali poslucháčov, že popík nemusí byť plytký vo výraze, aby sa páčil.

Skye sama na Pohode pred dvoma rokmi potvrdila, že osve to nepôjde, respektíve pôjde, ale výnimočnosť je preč.

Preto som od koncertu Morcheeby čakal málinko a možno ani toľko nie, a preto som v konečnom dôsledku veľmi príjemne prekvapený a rád, že z nostalgie som predsa len šiel.

Morcheeba v Inchebe bol príjemný koncert, uhladený, láskavý, na začiatku balansujúci na hrane nudy, vo finále vypointovaný všeobecnou spokojnosťou. Zvukára sa našiel po druhej piesni a už to šlo, zaliečavo sa Morcheeba dostala pod kožu a na konci, keď sa napĺňala formálna štruktúra podobných podujatí a publikum žiadalo povinný prídavok, naozaj som chcel, aby sa vrátili a dali ešte zopár skladieb.

Vrátili sa a dali, najväčšie hitovky a skladbu, ktorú francúzska vokalistka Manda, aktuálny hlas Morcheeby, spievala na konkurze.

Mande presvitali šatočky, bolo to trošku lascívne, príjemne, nevulgárne. Popík pre frekventantov nedeľnej školy.

Fanúšikov kapely, futbalovou terminológiou tvrdé jadro, asi potešila skutočnosť, že z aktuálneho albumu Dive Deep, ktorý skupina na turné promuje, sa hralo menej, ako by ktokoľvek očakával. Morcheeba totiž postavila line-up predovšetkým na osvedčených hitoch, dramaturgicky uložených tak, aby sa hity zo starších albumov Morcheeby prelínali s aktuálnymi novinkami viac-menej v pomere jedna k jednej.

Bolo čo počúvať, bolo sa na čo dívať, našincovi sa dostalo aj satisfakcie za davy ožratých Britov v bratislavských uliciach a chvíľku pred pol jedenástou bolo po všetkom.

Nepohla sa zem, neomdlievalo sa v katarzných záchvatoch, nepísali sa popové dejiny, ale zážitok to bol fajn. Obyčajný, príjemný koncert, ktorý dal uspokojivý zmysel celkom obyčajnej sobotnej noci. Vezmúc do úvahy príjemnú cenu vstupenky, oplatilo sa ísť.

Keď už som šiel domov a premýšľal len tak na voľnobeh, dívajúc sa na ľudí, spokojne sa trúsiacich z koncertu, naplnil ma pocit normálnosti. Normálni ľudia normálne odchádzajú z normálneho koncertu, vyšli si v sobotu večer normálne za kultúrou a teraz idú normálne domov.

V bizarnej prítomnosti, ktorá panuje všade vôkol, bola táto normálnosť celkom magická. Preto to bol pekný koncert.