Pohoda je, keď...

Je nedeľa, pol siedmej ráno. Vieskou, čo mi je domovom, sa začínajú trúsiť ľudia do kostola. Idem oproti, poháňa ma vidina spánku, ešte však treba čosi urobiť, kým je to čerstvé, nezakalené oddychom, nefiltrované spánkom.

Keď v piatok o pol desiatej otáčam auto a vraciam sa po teplý odev, začína mi byť jasné, že Tisa nestihnem. Na obed som v Trenčíne, síce ešte nie na letisku, ale už sa ani nenáhlim. Tisa nestíham, takže mám čas.

Od penziónu je to k stanici kúsok, rovno, doľava a potom cez park. Práve tam sa – v okamihu, keď stretám prvých ľudí, s ktorými máme zjavne rovnaký cieľ – začína moja tohtoročná Pohoda. Obťažkaní batohmi a očakávaniami nastupujeme do autobusov. Je nás dosť, návštevníkov, aj autobusov. Prvé body pre pána Kaščáka do fiktívnej tabuľky úspešnosti tohtoročného festivalu. Pohoda nech je leitmotívom, už som nastavený tak, že toho roku ma nedokáže rozladiť nič. Mám zabezpečený nocľah v posteli pod murovanou strechou, teplú sprchu a splachovací záchod len pre mňa.

Nemôžem si pomôcť, ale vzhľadom na môj prirodzený či vypestovaný naturel nie som typickým návštevníkom podobných podujatí. Aspoň sa mi zdá. Na Pohode som síce za posledných šesť rokov chýbal len raz, ale vždy som to viac-menej pretrpel. Áno, muzika super, nálada, ľudia, jedlo, všetko v najlepšom poriadku, len to ničila perspektíva fyzického nepohodlia, prekračujúca rámec vydržateľnosti. Ide predovšetkým o TEN POCIT a ja ho nemám, pokiaľ moje fyzično nie je celkom v bezpečí a ono nie je, pokiaľ ho nemám kam uložiť a predovšetkým pohodlne umyť a vyprázdniť. Som fajnofka a rozmaznaný slaboch, pokojne, tento rok som sa však o fyzično postaral už vopred a to veľmi precízne, takže som si festival užil ako nikdy.
Na úvod som ho presnoril skrz-naskrz a tešil som sa, ako znova zájdem do kaplnky, tamto si dám ražniči, tamto plnený langoš, tamto klobásu, tamto si zalyžujem na automate, vyhnem sa sekcii s armádnym stanom, presvedčením, zbraňami a doplnkami, pozriem, ako ľudia skúšajú prozreteľnosť bandžidžampingom, tamto zase budem jesť, francúzsky kuchár kmital len taký fukot a voňalo to krásne.

Prvé momenty ma Pohode sú vždy o budovaní strategického plánu, ako toho stihnúť čo najviac, posledné o tom, ako som zase nič nestihol. Nevadí. Nezjedol som ani pätinu toho, čo som plánoval, vypil tak tretinu, videl pätinu, ale zažil všetko.

Východiskovým bodom a strategickým centrom a miestom stretnutí sa mi stal stan Nescafé. Jednak preto, že podľa plánu som chcel vyskúšať všetky miešané nápoje, čo ponúkali, jednak preto, že vedľa bol stan Semtexu s pohovkami a pultom pokresleným nápojmi, čo sa na Slovensku ešte nepredávajú. Výhodu tohto miesta zvýrazňoval stan Tic-Tac, kde som si chcel zahrať stolný futbal. A dalo sa odtiaľ pomerne rýchlo dostať k Bažantu, Orangeu a Samsungu, teda k stejdžom, čo som plánoval navštevovať pravidelnejšie. Trasy som sa snažil plánovať tak, aby som mal vždy po ceste miesta, kde sa dá sedieť na čomsi s operadlom. Plastové kresielka z Orange Oázy sa mi stali fetišom už minulý rok, môjmu ubolenému telu poskytli fantastické služby, takže som im priazeň venoval aj tohto roku. Podobne sa dalo oprieť v domáckom Zozname a oproti v Arftorum Café.

Milujem komerčné veci, lebo sú priezračné. Sú na predaj a preň sú ochotné urobiť čokoľvek, aj prispieť na festival, na ktorom nikdy nevystúpi Britney Spearsová, EAST 17, ani Verona, ani No Name, ani Paľo Habera, ani Cmorík, Machálková, Rolins (Dara, nie Henry, ten by práve mohol). Môžu to byť dobré komerčné produkty, ale chýba im rešpekt. Nie, nedal som sa na hip-hop, len si skúšam predstaviť plagát Pohody, ktorému dominuje nie Pixies, ale Tokyo Hotel. V duchu ho vidím ovracaný pankáčskym výrastkom, ktorý možno pogoval na Vandaloch a ešte nevie, ktorá bije, ale tak slabo maskovaná lož ho dráždi. Lož vandalská mu zatiaľ nevadí. Keď chlapík povie na pódiu „piča“ alebo „kokot“, cíti revoltu, nie nízkosť a kalkul. Ale o tom zajtra. Pohoda s Tokyo Hotelom na plagáte by dlho budovaný a zaslúžený rešpekt okamžite stratila, partneri by, naopak, možno pribudli. „Tých Pixies nepoznám, ale bolo to dobré,“ začul som z hlúčika detí, ktoré by, aspoň sa mi tak javí, tých Tokyo Hotel ocenili viac, ale na samotnej podstate Pohody to nemení nič, možno jej to dokonca pridáva istý výchovný a osvetový rozmer.

Kráčam nocou, festival sa končí, na poslednú chvíľu si všimnem telo, skoro oň zakopávam, nestihnem sa vyhnúť, tak ho prekračujem a ono, keď som kdesi uprostred, že nazdar Gajo, dlho sme sa nevideli. Gajo ma volali naposledy v škole, aj som sa pokúšal zistiť, kto to je, ale telo už nereagovalo, bola tma a ťahať niekoho bez opýtania kamsi k svetlu sa mi zdalo nevhodné.

Katka z Popradu má päť rokov a je tu s maminou a ocinom, najviac sa jej páčilo všetko, ale bolo to príliš nahlas. Spýtala sa ma, prečo mám toto tuto (adresované odznaku Homera Simpsona, čo nosím na golieri), tak som je povedal, že lebo sa mi Simpsonovci páčia a ona mi povedala, že aj jej, a potom sa ma spýtala, čo mám toto (Nescafé Mojito v plastovom pohári), tak som jej povedal, že mojito a ona či môže ochutnať, a ja že hej, ale mala by sa spýtať mamy a mama, čo stála len kúsok vedľa, povedala Katke, že ma nemá otravovať a ja som povedal, že neotravuje, naopak, dnes som ešte s nikým o Simpsonovcoch nehovoril. A Katka sa mamy znova spýtala, či môže ochutnať a mama, že hej a tak Katka ochutnala a urobila bleee. A potom sme ešte s Katkou chvíľočku pokecali a jej mama na nás dávala pozor. Nepoznáme veľa detí, ale Katkina zhovorčivosť ma prekvapila, mal som vždy pocit, že deti v tomto veku sa hanbia. A to mojito bolo nealkoholické.

Idem na malú, čakám pred búdkou, lebo splachovacie toalety boli len pre dámy (pre mňa osobne NAJVÄČŠÍ nedostatok festivalu), vychádza dievča, skúšam vstúpiť, no prv, ako sa dotknem dverí, otvoria sa znova. Zo záchoda, ktorý už mal byť prázdny, vychádza chlapec, pozrie do mojej prekvapenej tváre, mykne plecami a ide svojou cestou. Bol tam sex? Neviem, ale pokladám za kúzelné, že také veci sa naozaj dejú, hoci samotný ten akt... No, nechajme to. Neviem, ani po tom nepátram. Pohoda je festival, na ktorý chodím okrem hudby aj preto, lebo mi na ňom nevadia ľudia. Rozčuľuje ma, že sú leniví vstať a odniesť plastový pohár do koša, ktorý je len pár metrov, dokonca by možno dohodili, ale takí jednoducho sme. V istom zmysle čistí, obyčajní, či jednoducho normálni.

Na Pohode asi nikdy nebude naozaj dosť odpadkových košov a všetko zostane strašne ďaleko, takže sa človek nachodí až hrôza, ale s tým sa nedá nič urobiť. Napriek snahe sa aj tento rok veselo načierno predával tvrdý chľast a zopár veselých chasníkov sa nadájalo priamo zo sklených fliaš. Ledva stáli na nohách, aspoň že tú fľašku udržali, takže sa nerozbila medzi krepčiacimi ľuďmi. Inak som žiadnu hrozbu nezaznamenal, moju Pohodu nič nerušilo. Len vedomie, že všetko aj tak nestihnem.

Poznámka redakcie: Už zajtra nájdete na T-Station niekoľko podrobných reportáží z festivalu Bažant Pohoda 2006.

Foto: Peter Hudák

Ďalšie články z pondelka 17. júla 2006
Elena Akácsová: Všechno byla pravda, pane doktore!
Rado Ondřejíček: Tak čo, aká bola Pohoda?

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [2]