Obrázky plné únavy a života, čo musí ísť ďalej

Pamäť je krátka. Niekedy našťastie, inokedy nanešťastie. Vo vzťahu k aktuálnosti mediálnych správ je pamäť ľudí i médií až neskutočne krátka. Veľké tragédie, rovnako ako veľké úspechy sú rýchlo odsúdené na registráciu v kronikách. Za takýchto okolností môžeme byť vďační tým, ktorí nezabúdajú a pomáhajú, hoci opadla veľká vlna pozornosti. Možno je tento úvod trochu patetický, ale ak sa vraciam k tragickým udalostiam okolo tsunami z 26. decembra 2004, žiadne slová nie sú ani veľké, ani malé, aby rozprávali o tejto udalosti. Úcta preto patrí tým, ktorí nielen slovami, ale prácou zmierňujú zlo, čo po vlnách a zemetrasení ostalo. Rovnako ako patrí úcta tým, ktorí po viac ako roku prichádzajú s obrazovým spravodajstvom z miest, na ktoré sme už takmer zabudli.

Braňo Gál (1971), absolvent medzinárodného práva na Inštitúte zahraničných vzťahov v Kalifornii. Cestovateľ a fotograf, ktorý na vlastnú päsť absolvoval niekoľko ciest po Európe, Afrike, Amerike, Blízkom i Ďalekom východe. V roku 2005 viedol misiu združenia Človek v ohrození na Srí Lanke.
Jaroslav Műller (1961), cestovateľ, strávil dlhší čas cestovaním po Novom Zélande, USA, Strednej Amerike, Malajzii, Blízkom východe, Azorských ostrovoch. Na pobyt v jednotlivých krajinách si zarábal ako pastier, sprievodca turistov na koňoch, alebo ako námorník pre skupiny pozorovateľov veľrýb. Od roku 2003 pracuje pre nadáciu Člověk v tísni. Niekoľko mesiacov strávil na misiách v Iraku, v Iráne (pri obnove mesta Bam zničeného zemetrasením v r. 2003), v súčasnosti je členom misie na Srí Lanke.
V Everestfoto Gallery predstavujú svoju sériu 30 farebných fotografií Srí Lanka – rok po tsunami. Obrazový dokument o krajine a ľuďoch, s ktorými príroda vybojovala svoju súkromnú „svetovú vojnu“. Žiadna fotografia nie je o nádhernom, rajskom kúsku zeme, ktorý vás pozýva na leňošenie a rekreáciu. Fotografie rozprávajú o živote na hranici. Medzi tým, čo bolo, a v čo všetci dúfajú, že bude. Ak by som mal hodnotiť atmosféru snímok, tak je v nich veľa únavy. Zmierenie, ktoré nie je o nadšení z budovania, ale o tom, že život ide ďalej. Nefalšovaná výpoveď. Žiadny reklamný humbug. V tomto spočíva najväčší prínos výstavy. Fotografie by sa bezpochyby dobre vynímali v National Geographic, v GEO, alebo v Lidé a Země. Majú punc veľmi slušne zvládnutej dokumentárnej fotografie. Na prvý pohľad je jasné, že ich autori sa zžili s prostredím, v ktorom tvorili. V každom prípade navštíviť výstavu a pozrieť si fotografie je prínosom nielen pre aktívneho fotografa, ale aj pre človeka, ktorý chce vidieť, ako sa žije v krajine, ktorá prežila katastrofu. A je aj reálnym dôkazom, že peniaze poukázané na účet združenia Človek v ohrození boli naozaj použité na cieľ, s ktorým boli vyzbierané.

Pár otázok pre Braňa Gála:

Braňo, si absolventom medzinárodného práva. Čo ťa viedlo k tomu, že si vymenil sľubnú kariéru právnika za drinu pri pomoci druhým?
Pomáhať iným podľa mňa nemusí byť drina. Naopak, viem si predstaviť, že profesia právnika môže často pripomínať galeje. To, samozrejme, nebolo hlavným motívom; po podobných katastrofách sa spoločnosť dokáže zmobilizovať k nebývalej solidarite, tak nejako to prebiehalo aj v mojom prípade.

Viedol si misiu v oblasti, ktorá nie je postihnutá len následkami prírodnej katastrofy, ale aj útokmi separatistov. Nevychádza v takejto oblasti akákoľvek snaha o obnovu úplne navnivoč?
Nevychádza, ale určite to znižuje efektivitu rozvojovej a humanitárnej pomoci. Misia združenia Človek v ohrození nepôsobí v nepokojnej oblasti na severovýchode ostrova, kde srílanská vláda predstiera, že je v zásade hluchá k viac či menej oprávneným požiadavkám Tamilov. Kultúrnosť národa poznáte aj podľa toho, ako sa správa k menšinám. Kultúrnosť menšiny zase podľa toho, ako rýchlo ju prestane baviť ponižovanie a siahne po presvedčivejších argumentoch. Nie je to len prípad Srí Lanky, vidíme to aj v Európe. Bremeno zodpovednosti musí niesť vláda štátu, lebo ona jediná má možnosti občianske, etnické či náboženské konflikty akcelerovať, či mierniť.

Vaše fotografie hovoria o tom, že ste sa dostali ľuďom pod kožu. Začal si fotiť hneď po príchode na miesto, alebo si si nechal čas „na zapracovanie“? Ako prijímali ľudia vaše fotenie?
Človek musí začať fotiť okamžite, po čase všetko zovšednie. Na Srí Lanke sú zvyknutí na cudzincov a ľudia sa tam fotia radi.

Stretával si sa s osobnými tragédiami. Boli aj chvíle, že si sa nedokázal odosobniť a odfotiť to, čo chvíľu pred tým mohlo vyzerať ako dobrý záber?
Určite, nie som, našťastie, profík a fotografovanie pre mňa nie je až také dôležité. NGOčkari svojou dlhodobou prítomnosťou ovplyvňujú vžité stereotypy reakcií domorodcov na svet za hranicou ich komunity. Je dobré, ak pri humanitárnej práci prevažuje ľudský faktor.

Fotiť v tropických oblastiach je vzhľadom na klimatické podmienky vždy problém. Ako si sa s nimi vyrovnal ty a tvoja technika?
Prežili sme to obaja. Treba počítať s tým, že akumulátory majú vo vlhkom prostredí krátku životnosť, objektívy uložené na bezpečnom, ale nevetranom mieste môžu splesnivieť. Polarizačný filter, notebook a dobrý fotobatoh sú neoceniteľní pomocníci.

Máš svojho fotografického guru, alebo aspoň vzor, ku ktorému by si sa chcel priblížiť?
Nemám v tomto smere prehnané ambície. Uznávam, že fotografia je predovšetkým o kumšte, ale v prípade cestopisných obrázkov mnohokrát ide o extra kilometer či kilogram, ktorý si ochotný za správnym záberom vyšliapať či vyniesť ďalej a vyššie ako ostatní.

Predstavíš nám aj iné fotografie z tvojich ciest?
Pravdaže, už pripravujeme výstavu etno portrétov Farango.

Výstavu si môžete pozrieť v Everestfoto Gallery v Bratislave do 23. júla 2006.

Fotografie: http://brano.com/srilanka

Ďalšie články z pondelka 10. júla 2006
Elena Akácsová: Bohatí ľudia sú . . . . . 
Dušan Mikušovič: STV po Rybníčkovi
Peter Pišťanek: Live: ináč to ani dopadnúť nemohlo