Mesiac pred Mesiacom fotografie alebo 3D

Každoročný Mesiac fotografie v Bratislave je pre fotografov niečo ako Veľká noc pre kresťanov. Každý rok sa organizátorom z galérie Profil podarí zabezpečiť minimálne jednu legendu zo sveta fotografie. Tento rok sa v Bratislave stretnú tri. Traja dokumentaristi, tri veľké D: Sebastiăo Salgado, James Nachtway, Andrej Bán.

Sebastiăo Ribeiro Salgado
Brazílčan, ktorý sa narodil 8. februára 1944 v Aimorés ako šieste dieťa a jediný chlapec v osemdetnej farmárskej rodine. Až do roku 1973 bol jeho život viac-menej spojený s ekonómiou. Pôvodne ju študoval doma v Brazílii, od roku 1968 v USA a v roku 1971 obhájil titul PhD. na Parížskej univerzite.
Je to taká malá zaujímavosť, pretože v krátkych Salgadových životopisoch sa obyčajne uvádza, že emigroval do Paríža, pretože bol odporcom brazílskeho vojenského režimu. Ťažko posúdiť, čo je a čo nie je pravda.
Faktom však je, že nepriamo ho k fotografovaniu dostala jeho manželka Lélia. Počas výletu do Afriky v roku 1973 mu požičala svoj fotoaparát a tým sa začal jeho slávny príbeh fotodokumentaristu. Sedemdesiate roky 20. storočia spojil Salgado najmä s vojnovými konfliktmi na africkom kontinente. Dramatické fotografie zachycujúce rozhodujúce historické okamihy mu zabezpečili členstvo v agentúre Magnum (1979 – 1994). Sedem rokov venoval najmä pôvodným obyvateľom Latinskej Ameriky. Z rokov 1977 až 1984 pripravil knihu a veľkú výstavu Other Americas (1986).
V polovici 80. rokov 20. storočia sa s Lekármi bez hraníc vrátil opäť do Afriky. Výsledok: projekt L’Homme en Détresse (Človek v tiesni). V tomto čase začal pracovať aj na projekte Workers (1986 – 1992). Robotníkov hľadal a fotografoval v 26 krajinách sveta. V novembri sa na fotografiách inštalovaných vo vlaku vracajú do Bratislavy.

Pokiaľ vidíte Salgadove fotografie, pochopíte, v čom je ich sila. Výraz tváre ostáva nezameniteľnou dominantou. Tvár je monument, ktorý prerozpráva všetko. Tam ukryl Salagado silu svojich fotografií. Nie je dôležité, či je tvár na obraze veľká, alebo malá. Či je jedna, alebo ich je viac. Vždy je to čítanka, ktorá v divákovi sprostredkuje atmosféru miesta, kde fotografia vznikla. Salgado za svojimi „modelmi“ cestuje najmä do krajín tretieho sveta. Nie je pre neho problém vyvolať emočnú búrku v divákovi. Drsnosť prostredia, bieda číhajúca v každom kúte, zúboženosť, nič nechýba. Ak sa nad tým zamyslíte hlbšie, vyvstane pred vami otázka, čo z toho je za tie roky prvoplánové a čo je osobný postoj autora. Ja odpoveď nepoznám. Posudzovanie komplikujú aj správy o tom, že Salgado údajne chodil medzi najchudobnejších v sprievode bodyguardov. Spontánnosť scén vraj nebola až taká skutočná. Neviem, odpoveď opäť nepoznám. V každom prípade sa na Salgada teším. Jeho talent je, našťastie, nespochybniteľný.

http://www.terra.com.br/sebastiaosalgado/

Kľúčom k jeho fotografiám sú zbrane a veci. Ak rozpráva o vojne, priestor dostávajú zbrane. Funkčné, aj zničené. Zabíjajúce, aj slúžiace na hru. Zbrane, ktoré v každom súdnom človeku vyvolajú odpor. Memento ľudskej hlúposti ústiacej do zabíjania. Ak rozpráva o ľuďoch, všetko sa mení na veci. Aj ľudia. Živí i mŕtvi. Stávajú sa vecami v ilustráciách situácií. Situácií, v ktorých by sme sa nechceli ocitnúť. Mnohí by mohli Nachtwayovi vytknúť, že je ľahké vytvoriť „silnú“ fotografiu, keď matka nesie mŕtve telo svojho dieťaťa. Že je ľahké zapôsobiť fotografiami z rumunskej nemocnice plnej chorých na AIDS. Ale koľkí sú a budú ochotní ísť na tieto miesta a fotiť tam? Neviem, do akej miery sa cíti Nachtway odosobnený od toho, čo vidí. Ja viem, že by som to nikdy fotiť nedokázal.

Bán sa stal známy svojím dokumentovaním slovenskej pospolitosti, nášho obyčajného každodenného života. Napätie, humor, uvoľnenie, príbeh, všetko objavil v domácich humnách. Neboli to konflikty, bieda a utrpenie. Jeho fotografie vynikajú láskavosťou, niekedy až láskavým smútkom, s ktorým prijíma život na Slovensku. Nepotrebuje silné výrazové prostriedky, aby strhol divákovu pozornosť a zrýchlil jeho tep. Hoci aj u neho hrajú hlavnú úlohu ľudia, je vidieť, že nie sú vyrušení zo svojej každodennosti a doštylizovaní do novej reality. Svojho času som niekde čítal, ako spravil fotografiu kozmonauta v rozhovore s mužom v obleku pred Istropolisom v Bratislave. Bol na prechádzke so psom. Šťastie a náhoda mu priali. Vznikol nezabudnuteľný obraz charakteristický pre 90. roky 20. storočia. Bánovi sa darí pri jeho tvorbe stratiť v rieke ľudí a akoby mimochodom z nej vyniesť svoje fotografické posolstvo. Schopnosť fotiť zblízka a pri tom nerušiť, tak ako to dokáže on, mimoriadne ocenia všetci, ktorí fotia každodenný život. Najmä ak nejde len o záznam reality, ale o dokument, ktorý žije svojím vlastným príbehom.

Zlaté časy dokumentárnej fotografie sú pravdepodobne už za nami. Médiá presúvajú svoj záujem skôr na fotografie celebrít. Reportáže sú zaujímavejšie v podobe pohyblivých obrázkov. Odborné fotografické kruhy sa zaoberajú skôr výtvarnou fotografiou. Priznám sa, že patrím

Ľuboš Vodička viac od autora »
Vaše reakcie [4]