Taká pekná krajina

Z času na čas počuť hlasy, ktoré hovoria, že v krajinárskej fotografii od čias Amsela Adamsa už s ničím novým nikto neprišiel. Svojím spôsobom to môže byť pravda. Kto však skúsil nafotiť krajinu naozaj pekne, zistil, že je to vysoká škola fotografie. Boris Michalíček sa svojou výstavou v Everestfoto Gallery predstavuje ako veľmi úspešný absolvent tejto vysokej školy.

Krajina v jeho podaní žiari farbami aj vo chvíľach, keď nie je prežiarená slnkom. V scenériách tisíckrát videných vďaka vyčíhanému svetlu objavuje nové pohľady. Čo je však najzaujímavejšie, všetky obrázky sú ako zamat. Nie spracovaním, ale rukopisom, či skôr fotopisom, ktorý do nich autor vložil. Či už zblízka, alebo z diaľky, fotené krajinky majú nádych niečoho ľahkého, jemného ako dotyk detskej ruky. Lahodiaceho oku, upokojujúceho dušu.

Niekto by mohol namietnuť, že žánrovo fotografie skĺzli do obrázkov z kalendára. Na tento argument je možná jediná odpoveď. Bodaj by boli v kalendároch takéto fotografie! Nestávalo by sa nám, že s rozpakmi hľadíme na fotografiu v kalendári a márne rozmýšľame nad tým, kto ju tam mohol vybrať. Bezpochyby milým prekvapením je aj čiernobiela fotografia. Napriek prevahe farby autor dokázal, že monochromatické podanie obrazu mu nie je cudzie. Nezanedbateľná je aj skutočnosť, že napriek všetkým možným korekčným finesom v grafických softvéroch sú obrázky dôkazom poctivého fotografovania za každého počasia, v každom dennom čase. Ten, kto čo i len trochu tuší, čo to znamená vstávať za tmy, prekonávať výškové metre v rannom chlade a čakať sám na hrebeni hôr na to správne svetlo, musí aj za toto všetko zložiť klobúk dolu.

Boris Michalíček
Narodil sa v Poprade, posledných 6 rokov pôsobí v Bratislave. Čaro fotografie objavil vďaka svojej záľube v cestovaní. Vo fotografii sa zameriava najmä na krajinu, nevyhýba sa dokumentu a portrétu.
Svoju tvorbu doteraz predstavuje najmä na internetových portáloch. Niektoré z jeho fotografií obsadili popredné miesta v rôznych súťažiach a boli prezentované v časopisoch. V budúcnosti by sa rád orientoval na dokumentárnu a krajinársku fotografiu z ciest. Sám o svojej tvorbe hovorí: „Fotenie mi dáva možnosť zachytiť mojím pohľadom chvíle, ktoré sú pre nás výnimočné. Fotenie nie je priorita. Priorita je byť v danú chvíľu na mieste a užiť si to. Ak čakáte na východ slnka, alebo kým sa prvé lúče nedotknú hôr, sú to neopakovateľné zážitky. Ak sa mi ich podarí aspoň sčasti zachytiť a posunúť ďalej, mám dvojnásobnú radosť. A o to ide. O radosť z fotenia.“

Na výstave predstavuješ fotografie z rôznych hôr, od skalnatých po zalesnené. Kde všade vznikali a ktoré horstvá máš najradšej?
Vystavené fotografie sú najmä z národných parkov v USA (Yosemity, Death Valley, Calf Creek), talianskych dolomitov, našich Tatier a z okolia Bratislavy. V podstate mám rád asi všetky hory. Ako rodený Tatranec mám, samozrejme, slabosť pre Tatry, no v poslednom čase začínam objavovať aj iné, menej populárne lokality na Slovensku.

Povedal si, že chvíle čakania na východ slnka na hrebeni hôr sú pre teba neopakovateľné. Nie je to priveľká námaha ráno vstávať, liezť na kopec a vôbec si nebyť istý tým, že svetlo bude práve také, aké očakávaš?
Samozrejme, že sú to neisté chvíle. Ale myslím, že aj keď 5-krát za sebou nie je ideálne svetlo, ten šiesty pokus vyváži všetky predošlé.

Nielen farebné, ale aj čierno biele fotografie, ktoré si predstavil, priam fascinujú hrou farieb, odtieňov, svetla a tieňov. Upravuješ farebné podanie v počítači, alebo sa snažíš zachytiť obraz už pri fotení v takej podobe, aby nevyžadoval ďalšie úpravy?
Vždy sa snažím čo najviac roboty spraviť priamo na mieste. Radšej vymrznem dlhšie vonku, ako potom sedieť ďalšie dve hodiny za počítačom. Ale bez úprav sa nezaobíde ani jedna. Väčšinou sú to drobné úpravy kontrastu alebo úrovní. No mám fotky, pri ktorých mením tonalitu atď. Ide o to , akú máte predstavu o obrázku na mieste snímania.

Máš nejaký fotografický sen o mieste, ktoré by si rád nafotil?
Mojím snom je Patagónia, Kamčatka. Pozrieť sa chcem do Himalájí. Ale lákajú ma aj menej exotické končiny. Krásna príroda, tvrdé podmienky a nefalšovaná divočina – to sú veci, ktoré by som rád skúsil.

A fotografické vzory?
Rád sa dívam na pekné fotky bez ohľadu na to, kto je ich autorom. Skôr ma zaujíma, ako záber docielil. Konkrétne vzory nemám. Na známych autorov natrafím najmä pri hľadaní informácií o tej ktorej krajine. Navyše si myslím, že mať vzor často zvádza k foteniu podobných motívov a kompozícií. Aj keď pri fotení krajiny je to ťažké.

Ďakujem za rozhovor. Dobré svetlo!

Viac informácií nájdete na www.borievky.com.