Voľby a eurarabský kalifát

Fico vyhral voľby, ale zdá sa, že veci sú komplikovanejšie, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Zaujímavý zoznam vecí, ktoré by nemal urobiť, sa objavil na stránkach Nového času. Vrátane rád pre nás, kam emigrovať, keď sa splnia najstrašnejšie obavy a vznikne vládna koalícia Smer-SNS-HZDS. Takáto vláda, plus ten Gašparovič namiesto normálneho prezidenta, to by už bolo naozaj na emigráciu.

Možno je to aj tak jedno, pretože budovanie eurarabského kalifátu pokračuje naplno pod starostlivým dohľadom ľavicových a multikultúrnych intelektuálov, a tak onedlho budeme všetci poddanými nejakého kalifa.

Včera som si opäť pozrel film Ridleyho Scotta Kráľovstvo nebeské, ktorý sa mi od prvého pozretia po filmárskej stránke veľmi páčil, ale ku ktorému som od začiatku pociťoval výhrady práve pre jeho multi-kulti štylizáciu. Templárskych rytierov, ktorí nekompromisne bojovali s  mohamedánmi, Scott vykresľoval ako zločinecké typy, zatiaľ čo sympatie divákov jednoznačne orientoval na rôzne kolaborantské multi-kulti typy. Aj za cenu skresľovania histórie. Keďže ten film beriem ako umelecké dielo a nie autentický dokument, nemám dôvod protestovať alebo sťažovať sa.

A na záver pravidelného blízkovýchodného okienka súťažná otázka: Patrí Turecko do Európy?

My si tu lámeme hlavu, ako prežiť v krajine, ktorú bude niekoľko rokov viesť Fico. Dokonca aj bizarné kreatúry typu Belousovovej či Slotu, o ktorých som sa naivne domnieval, že už nikdy nebudú mať šancu nejako ovplyvňovať a otravovať môj vlastný život, sa budú presúšať v parlamente. Znie to dosť hrozne, ale predstavte si, že by sme boli takým Holandskom. Ono už byť Holanďanom musí byť svojím spôsobom hendikep, ale odkedy tam vznikla a čulo sa k slnku derie strana holandských pedofilov, je to ešte zvláštnejšie. Nie je to nijaká strana recesistov, majú dokonca vážne politické ambície. Pánboh s nami! Teda s Holanďanmi, najmä s ich deťmi.

K dekadencii som mal vždy veľmi blízko, ale dandyzmus, ktorý je podľa niektorých priamou súčasťou dekadentného postoja, mi nič nehovoril. Prakticky od puberty som bol škaredý, takže pre mňa nejaká veľká starostlivosť o zovňajšok nemala žiadny praktický význam (teraz nehovorím o hygiene, ale o imidžotvorných prvkoch). Dodnes si nekupujem tričká v značkových butikoch, ale v predajni Rempo. Ani kapsáče, džínsy a tenisky nekupujem tie najdrahšie. Jediné, v čom som odmietol kompromis, sú náramkové hodinky. No svoje omegy aj tak nikdy nenosím, lebo sa bojím, že ich stratím alebo mi ich ukradnú. Ako vidíte, žiadny dandy nie som. Aj preto si rád o tých ľuďoch čítam. Fascinuje ma, ako niekto dokáže hrať telom a neraz dokonale predstierať, že je niečím, čím nie je.

Keď som si prečítal prvé knihy českého autora Miloša Urbana (Sedmikostelí, Hastrman, Stín katedrály), obdivoval som skvele vykreslenú dekadentnú atmosféru a autora som tiež považoval za niečo na spôsob pražského dandyho. Odvtedy som zistil, že Urban sa trochu opakuje, a to aj keď používa pseudonym Max Unterwasser, no predovšetkým som raz v tlači objavil jeho fotografiu, kde sedí na štóse kníh a na nohách má obuté sandále a... ach, nie!... čierne froté ponožky. Na mojom zovňajšku mi záleží pramálo, ale takúto sviňacinu (aj keď som sviňa činu) by som v živote neurobil! A na tom nič nezmení, ani že Urban prišiel pol roka po Santiniho jazyku s novou knihou. Myslím, že horšie a odpudzujúcejšie, ako obuť si sandále s ponožkami, môže už byť len súložiť s mŕtvolou vlastného otca.

Toľko teda k dekadencii.

Správnym dandym je iste aj americký herec Danny Trejo, ktorého neresťami zbrázdenú tvár pozná každý milovník akčnej kinematografie.

Aj Jaromír Nohavica má zbrázdenú tvár, ale skôr starosťami. Tak v prvom rade sa zasa začala prepierať jeho (údajne nedobrovoľná) spolupráca s ŠtB, a po druhé má za sebou ukrutnú prácu s prekladom libreta Mozartovej opery Cosi fan tutte. Hovorí o tom v rozhovore. Kladiem si otázku, načo prekladať libretá opier – aj tak slová opier nikto nepočúva a aj keby sa nejaký záujemca našiel, nie je im rozumieť. Aktuálnym trendom je spievať ruskú operu po rusky, taliansku po taliansky a anglickú po anglicky. Cosi van tutte je rakúska opera, ale postavená na talianskej konvencii. Načo ju prekladať? Iba ak by si tým niekto niečo dokazoval.

Poďme radšej na sex. Tam si človek sám sebe dokazuje veci príjemnejším spôsobom. Veľa ľudí sa ma pýta, čo mám na mysli pod komunikačným sexom a aký rozdiel je medzi takým a konzumným sexom. Myslím, že v tomto článku sa o tom dosť výstižne píše. Vyskúšal som oboje, nedá sa porovnať. Keď som ešte mal „konzumentské“ obdobie, bol som svojim partnerkám občas neverný. Skrátka to bolo silnejšie ako ja, musel som si stále dokazovať, že aj napriek nevábnemu zovňajšku mám niečo, čo väčšina mužov, hoci aj krajších, nemá. Dnes je mi to úprimne ľúto, ale viem, že vtedy som bol vlastne chorý a nemohol som konať inak, ako som konal. A navyše, nevera je bohapustá drina.

No a na záver článok o niečom, bez čoho nikto nemôže byť: o vode

Ďalšie články z pondelka 26. júna 2006
Juraj Malíček: Klietka s výbehom
Jarmila Mikušová: Zadefinujte sa znovu a buďte zase šťastní!
Jozef Václavek: Balansujte na hrane s Ballance