Klietka s výbehom

Ako?

Normálka.

Kde robíš, ako sa máš, ako žiješ, čo deti?

Podnikám, dobre, pohoda, dve a ty?

Stále v škole, klasika.

Rozhovor by mal pokračovať, ale akosi nie je chuť ani vôľa. A voľakedy sme si boli takí blízki. Nevyhoreli sme, len už sme každý kdesi inde.

Dúfam, že sa majú starí kamoši fajn, teda asi, hádam mi to nie je jedno, ale že by som to tak cítil, za to už ruku do ohňa nedám. Ani prst a stavil by som sa, že je to vzájomné. Zišli sme si z očí, zišli z mysle, taký je život. Bla, bla, bla. Bŕŕŕ! Fuj.

Dvaja ľudia idú po ulici, ich pohľady sa stretnú, stretnú sa ich ruky, servus, a nasleduje zopár celkom zbytočných minút, ktoré človeka akurát rozladia. Náhodné stretnutia starých známych by sa mali zakázať. Človek si to v tom zhone ani neuvedomí a už sa zapletie do čohosi zbytočného a formálneho k tomu. Vadí?

Záleží od situácie, ale páči sa mi, keď sa takéto náhodné stretnutie odohrá len v možnosti, ktorú obaja aktéri poprú už pri očnom kontakte. Vidia sa, evidentne sa spoznali, ale nechajú to tak. Každý kráča svojou cestou, možno sa namiesto toho podania rúk na seba usmejú, ale to je tak všetko. Tieto stretnutia mám rád, sú veľmi inšpiratívne, lebo nás nechávajú, aby sme si príbehy tých druhých domysleli sami. Zápletky si pamätám, aj sny, len rozuzlenia a pointy nám chýbajú. 

Mirov sen bol mať pivný pupok, ženu-slúžku a svätý pokoj. Nebol to sen, ktorý by robil z núdze cnosť, ale premyslený koncept vlastnej budúcnosti. El Bunda v praxi, ale bez Peggy. A ešte chcel ísť na Oktoberfest a ovracať stánok s praclíkmi. Jeho sny sa mu možno splnili, možno nie, ale keďže som optimista, verím, že žije plný život.

Dúfam však, že má aj ďalšie sny, lebo bez snov sa nedá.

Moje sny, to sú projekty, na ktorých permanentne pracujem, v duchu, a teším sa z predstavy, že raz, v budúcnosti, keď budem veľký a bohatý, ich zrealizujem. Moje racionálne ja vie, že vždy, keď hovorím o svojich snoch, táram, ale racionálne ja teraz nechajme na pokoji, lebo v ríši snov nemá miesto.

Keď budem veľký a bohatý, zrenovujem si motorku, staručkú Jawu 175, v súčasnosti nepojazdný viac-menej vrak, natretý červenou farbou na vagóny. Predstavujem si sám seba, ako najprv Jawu rozoberám do poslednej skrutky, zbavujem náteru, šmirgľujem, kúpem v benzínovom náleve každučký olejom zasratý bazmek, na burzách a cez inzeráty zháňam súčiastky a literatúru, potom Jawu skladám, ale čosi nefunguje, možno karburátor, tak ju znova rozoberám a po rokoch ako zrelý päťdesiatnik sa na nej vyrútim z garáže v ústrety horizontu hľadať stratenú mladosť. O motorkách viem len, že existujú, Jawa, ktorú som dostal od otca, stojí v garáži u rodičov, je staručká a nádherná a čaká, čo sa s ňou stane. Je síce tou najzákladnejšou zložkou jedného z mojich projektov, ale veľmi pochybujem, že ho niekedy zrealizujem. K motorkám, motorom, veteránom a vôbec všetkému, čo s tým súvisí, totiž nemám vzťah. Len sa mi tá Jawa páči, a tak snívam, ako si ju raz zrenovujem.

Zo všetkých mojich ďalších snov (teda projektov, lebo každý sen mám rozpracovaný až do fázy finálnej realizácie, takže v podstate stačí začať) mám najradšej ten o klubovni.

Keď budem mať svoje dni, nechcem sa napájať fernetom, chcem ich s priateľmi tráviť v našej klubovni. Bude u nás na povale a bude tam veľkoplošná telka, Playstation, chladnička, šípky, stolný futbal, biliard, pinbalový automat, čo tak krásne bliká a ešte krajšie rachotí, cinká, klape, vrčí a trilkuje, jukebox, veľká pohovka, kreslá, ako mali Joey a Chandler v Priateľoch a samozrejme – miesto, kde budem renovovať Jawu. Keď ma to chytí, dokážem o klubovni rozprávať hodiny, a keď to chytí kumpánov, sme na nezastavenie. Premysleli sme každý detail, trebárs to, ako tam musíme mať aj záchod, aj evakuačný plán pre prípad živelnej katastrofy, alebo to, ako na klubovni budeme mať zámok, čo sníma odtlačky prstov, aby sme tam mali prístup len my, prípadne pozvaní jedinci, len manželky a priateľky nie.
A tu sa vždy naše snívanie končí, naše milované polovičky nás surovo vhodia do reality celkom banálnymi otázkami, napríklad kde na to vezmeme. Nie aby prišli s niečím konštruktívnym, že ako na povalu dostanem Jawu a ako z povaly, a prečo zrazu povala, keď v projekte Jawa figuruje garáž, a že povala je príliš malá, aby sme tam napratali čo i len polovicu tých vecí, čo v klubovni musia byť. Viem, prečo to robia, reči o našom sne im neprekážajú, vadí im zmyslupusté táranie a troška majú obavu, aby sme ten sen predsa len nezačali realizovať. Báť sa však nemusia, klubovňa nikdy nebude, ani Jawa, na také čosi by sme totiž museli byť nešťastní, a to my nie sme. Nás len teší to snívanie.

Ako?

Normálka.

Kde robíš, ako sa máš, ako žiješ, čo deti?

Podnikám, dobre, pohoda, dve a ty?

Stále v škole, klasika, ale urobili sme si s kumpánmi u nás na povale klubovňu.

Prečo?

Lebo dospelosť je klietka a sny sú výbehy.

Ďalšie články z pondelka 26. júna 2006
Jarmila Mikušová: Zadefinujte sa znovu a buďte zase šťastní! 
Peter Pišťanek: Voľby a eurarabský kalifát 
Jozef Václavek: Balansujte na hrane s Ballance