Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Rado Ondřejíček | 13.6.2006 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Rozplakať davy, alebo spustiť revolúciu?

Blank

dolls_01Existuje pár kapiel, ktoré majú priamo vo svojom názve pevne zakódované, akú hudbu hrajú. Z domácich napríklad No Name alebo Nuda, zo zahraničných trebárs Dresden Dolls. Akurát že na rozdiel od prvých dvoch sú Dresden Dolls mojím oficiálnym hudobným miláčikom minulého týždňa.

Dresden Dolls sú z jednej strany odkazom na nemecký predvojnový kabaret a, pochopiteľne, sú z východného pobrežia USA, lebo kde inde už vedia tak oceniť dietrichovskú estetiku, ak nie v New Yorku alebo v Bostone, čo je práve tento prípad. Zároveň je v tých dvoch slovách aj niečo z rozorvanej nátury, ktorou je ich hudba presýtená, rovnako ako keď spievajú Tori Amos, PJ Harvey, poprípade Psí vojáci Filipa Topola. Tu sa nateraz končí jazyková analýza, ale ďalšie prirovnania ešte prídu, pretože by som bol rád, aby ste pochopili, že Dresden Dolls a ich druhý album Yes, Virginia je presne to cédečko, ktoré si máte pýtať pri pokladni.

Predstavte si Siouxie and The Banshees skrížených s minimalistickým aranžovaním, ale s o to väčším hladom po poctivých pesničkách, ako ho poznáme od White Stripes. Sme už zasa o krok bližšie. Pre upresnenie, v Dresden Dolls počujete, až na pár výnimiek, len bicie Briana Viglioneho a klávesy všetkého druhu Amandy Palmerovej. Tá tiež spieva, a ani to jej twinpeakovské priezvisko nie je celkom od veci.

Textovo je album zmesou ženskej zlosti, irónie, žiaľu a radosti z prostých krás života. Amanda by mohla byť rovnako Courtney Love ako Joni Mitchell. Obidve polohy a všetko medzi nimi prežíva s nasadením, keď to inak nejde, aj za hranicami pomerne širokých možností svojho nízko posadeného zvučného hlasu. Vedela by spustiť revolúciu, alebo rozplakať davy, záleží, o čom práve spieva.

White Stripes som nespomenul preto, že by aj Dresden Dolls zneli akože „práve sme niečo nabúchali“. Skôr naopak, na rozdiel od Whiteovcov majú napriek minimu nástrojov plný, pestrofarebný a oveľa zaujímavejší zvuk. Jednoduché sú v prvom rade pesničky. Presne také, aby ste mali hneď na prvé vypočutie pocit, že ste ich už kdesi počuli, aj keď nepočuli.

Aby som sa vyjadril čo najpoplatnejšie súčasnosti, je to práve tento ťah na bránu – maximálne nasadenie vo všetkých fázach hry, čo robí z Dresden Dolls výnimočnú kapelu a z Yes, Virginia zatiaľ najlepší album, aký som tento rok počul.

Dresden Dolls – Yes, Virginia (Universal, 2006)


Ďalšie články z utorka 13. júna 2006
Peter Pišťanek: Affirmative action
Eli Elias: Kapitola prvá – Rezíduá mladosti alebo Viete, s kým spať, a s kým nespať?
Imrich Rešeta ml.: Romanca pre upírku  



Rado Ondřejíček  viac od autora »
Vaše reakcie [1]
:: Súvisiace reklamné odkazy