Ja predsa nie som boh, aby som odpúšťal, láska moja

„Keď tá pani prišla domov, jej manžel mal na sebe tepláky a pozeral Noc s Andělem.

- Kde si bola? – spýtal sa.

- U sestry, - povedala.

Manžel vedel, že jeho žena u sestry nebola, bol ju tam totiž hľadať.

Žena si sadla vedľa neho na gauč, on sa zhlboka nadýchol a nasal do seba vôňu jej laku na vlasy, jej parfumu, jej prášku na pranie, čo odstráni všetky škvrny až zo štruktúry vlákna a ešte pach cudzieho mužského potu. Spýtal sa jej:

- Si hladná? Piekol som rebierka.

- Dám si, - povedala.

Najedla sa, trochu spolu surfovali po televíznych kanáloch a potom šli spať. Nadránom sa muž zobudil, chvíľu sa díval do stropu, chvíľu na ženu vedľa seba. Potom sa obliekol a šiel pešo cez mesto do potravín s nonstop prevádzkou. Kúpil dve fľaše vína, jednu z nich hneď otvoril a napil sa. Potom šiel niekoľko kilometrov pešo k jazeru. Tam sedel, pil a pozoroval kačky.

Keď večer prišiel domov, jeho žena mala na sebe župan, ktorý jej dal na Vianoce, pilníkovala si nechty a pozerala Juliu Robertsovú.

- Kde si bol? – spýtala sa.

- U sestry, - povedal on.

Žena sa naňho zadívala a spýtala sa:

- Nedáme si kávu?

- Ja spravím, - povedal.

Vypili kávu, otvorili fľašu vína a surfovali po televíznych kanáloch. A potom si zrazu ten muž naplno a v celej hĺbke uvedomil, že ho jeho žena podvádza. Vzal zo stola pilník na nechty a bodol ním svoju ženu do hrude. A potom znova a znova. Žena sa nebránila, nechala sa bodať, so zaťatými perami a zatvorenými očami. Keď ho to prešlo, odniesol ju do postele, obviazal jej rany a zavolal na pohotovosť. Policajtom povedal, že dúfa, že sa jeho žena uzdraví a vráti sa k nemu, lebo žili vždy pekne a majú sa radi.“

Môj kamarát psychiater sa odmlčal, akoby si vychutnával účinok historky zo svojej praxe. Potom sa spýtal:

„Prečo si ženy myslia, že sa im všetko prepečie? Prečo si myslia, že muži vedia odpúšťať?“

„Pripisujem to zhubnému vplyvu televíznych seriálov,“ povedal som.

„Ja sa pýtam vážne,“ povedal.

„Tak sa teda nepýtaj mňa,“ povedal som. „Spýtaj sa na to nejakej ženy. Mám snáď ja na sebe sukňu?“

„Vieš, čo je na tom najhoršie?“ povedal. „Že ja toho chlapíka s pilníkom na nechty viem absolútne pochopiť.“

„Vodka a pomsta chutia najlepšie studené,“ povedal som ja a obom som nám dolial. „Mne sa zdá, že skutočne odpustiť vie človek iba vlastným deťom. U všetkých ostatných je odpustenie len nejakým odkladom, časom navyše, ktorý mu daruješ, než sa k tej jeho vine vrátiš. Skutočne odpustiť znamená skutočne zabudnúť a nikto z nás nie je taký šťastný, že by dokázal zabudnúť, ako ho niekto ponížil a zradil.“

„Vyspala sa so svojím bývalým frajerom,“ povedal zrazu psychiater.

„Kto?“ spýtal som sa.

„Kto asi?“

„Ako to vieš?“

„Videl som ich lúčiť sa. Prehľadal som jej mobil. Preskúmal som jej nohavičky. Cítil som ho z nej.“

Civel som na psychiatra a v hlave sa mi odvinul film, ako teraz mŕtvola jeho ženy leží v kaluži krvi pred zrniacou obrazovkou televízora a ja ako dobrý kamarát budem mať za úlohu zrolovať ju do koberca, odviezť na smetisko a predstierať epileptický záchvat, pri ktorom bol akože prítomný psychiater a poskytnúť mu tak alibi.

„Čo si urobil?“ spýtal som sa a sledoval jeho ruky, keď si vkladal tvár do dlaní, či na nich nemá zvyšky zle umytej krvi.

„Šli sme nakupovať,“ povedal on.

„A čo preboha?“ spýtal som sa a uvedomil si, že to môže byť už len horšie, lebo mŕtvola, ktorú budem musieť odnášať v koberci, bude pravdepodobne rozrezaná fungl novou motorovou pílou, zviazaná akciovou predlžovačkou a potom to všetko budem musieť utrieť ešte nepoškvrneným, dokonalo účinným mopom na dlážku.

„Potraviny,“ povedal.

„A potom?“

„Potom som šiel pozerať na jazero kačky,“ povedal psychiater a keď som sa tváril nechápavo, doložil: „Teda k tebe.“

„Potrebuješ pilník, alebo ťa mám odhovárať?“ spýtal som sa.

„Mám strach,“ povedal on a ja som ho absolútne chápal.

Ten večer som robil, čo bolo v mojich silách. Toľko útechy v obmedzenom časovom limite zo seba nedostala svojho času snáď ani Matka Tereza v najlepšej forme. Mal som ešte pár týždňov mrazenie v chrbte vždy, keď mi zavolal, pretože som očakával, že bude odo mňa chcieť číslo na advokáta, alebo aby som šiel so zhasnutými svetlami k nejakému jazeru. Lenže on svoj problém vyriešil inak: našiel si bokovku. Nebol príliš opatrný, takže mal chvíľu podozrenie, že mu tá jeho na to prišla. Lenže ona sa tvárila akoby nič, tak to pustil z hlavy. A potom raz prišiel domov a našiel svoju zbierku jazzových cédečiek vysypanú na stole, pričom na každom z nich bolo manikúrovými nožničkami vyškriabané TY HAJZEL. Na smokingu mal vystrihnutú dieru v rozkroku a jeho auto niekto obišiel kľúčom. Keď som sa ho spýtal, čo v tej chvíli urobil, povedal len:

„Aspoň vyšlo najavo, že ani ženy nevedia odpúšťať.“

---

Ďalšie články z utorka 6. júna 2006
Barbora Tinková: Aj tak raz budem žeriavnikom!
Dušan Mikušovič: Pán premiér, nehučte!
Imrich Rešeta ml.: Spomienky na gejšu a čosi viac

Maxim E. Matkin  viac od autora »