Aj tak raz budem žeriavnikom!

Pamätám si, ako nám v časoch kvitnúceho socializmu v škole celkom neskrývane naznačovali, ktoré povolania sú správne a ktoré už nie také žiadané. Dialo sa tak prostredníctvom textov v čítankách a vlastivedách a menej nápadne cez formulácie slovných úloh v matematike, či témy kreslenia na výtvarnej výchove. Neustále nám podsúvali robotníkov a roľníkov všetkých špecializácií ako prvú ligu medzi zamestnaniami. Pomyselnú špičku hitparády tvorili obrábač kovov – nástrojár, kombajnista, sústružník, odlievač v oceliarňach, klampiar, dojička, tkáčka a osobitne mi z učebnice ruštiny utkvela v pamäti veta „Moja mama je žeriavnička“.
Z tzv. inteligencie sa tolerovali len učitelia a lekári, ktorí predsa len vzdelávali a liečili pracujúci ľud, a potom inžinieri bližšie neurčeného typu, lebo tí zasa vyvíjali nové sústruhy a kombajny. Ostatní boli „chrasty“, ako sa raz vyjadril jeden môj pedagóg. A keď som ako dieťa chodila čakávať rodičov pred fabriku, zhypnotizovane som hľadela na nástenku cti s fotografiami vážnych tvárí zaslúžilých pracovníkov, ktorí plán plnili nikdy nie na menej než 150%.

Pamätám si však aj to, že som akosi podvedome tomu celému neverila, hoci som si ten pocit vnútorne sformulovala až po rokoch. Bolo mi proti srsti obdivovať nejakých klampiarov, veď o ich náplni práce som nemala ani hmlistú predstavu. Navyše som, ako mnoho iných detí, bola presvedčená, že ja sa stanem niekým extra, niekým, kto zachráni svet, niečo dôležité objaví, vymyslí a bude slávnym. Čo tam nejaká žeriavnička, pche. To dokáže predsa každý.

Na žeriavničku však v poslednom čase myslím takmer denne. V Bratislave je rozostavaných veľa budov a pri každej stojí zopár žeriavov. Žeriavy sa mi páčia, vždy si ich obzerám, keď idem okolo, dobre že si krk nevykrútim. Máločo z industriálnych objektov je pre mňa fascinujúcejšie a krajšie ako žeriav za chodu. Čím vyšší, tým lepší. Neviem presne, ako prebiehajú stavebné práce na výškových budovách a či je žeriav vždy vyšší ako samotná stavba, isté však je, že pohľad z kabínky musí byť úžasný. A tu si uvedomujem, že ten žeriavnik tam nesedí len tak a nekochá sa panorámou, ale riadi žeriav, pričom najskôr tam musel vyliezť! Už pri tej predstave mám závrat a priznávam, že všetkých žeriavnikov a žeriavničky obdivujem. Sú to vysoko špecializovaní pracovníci, ktorí majú veľkú zodpovednosť a určite aj odvahu. Až sa čudujem, že som zatiaľ o žeriavnikoch nikde nečítala. Vlastne ani žiadneho nepoznám. Vy hej?

Myslím, že je to tak takmer so všetkými povolaniami, ktoré zvonku vyzerajú jednoducho. Stačí sa prizrieť bližšie a uvidíte tisíc drobných, no úzko špecifických úkonov, ktoré musí človek ovládať, aby sa vôbec uživil. A keď nepotrebuje tisíc špecifických úkonov, musí mať aspoň fyzickú silu a/alebo odvahu.
Ktovie, aké profesie považujú za trendy dnešné deti. Pochybujem, že sú to práve žeriavnici, preto im venujem aspoň tento úvodník.

Ďalšie články z utorka 6. júna 2006
Maxim E. Matkin: Ja predsa nie som boh, aby som odpúšťal, láska moja
Dušan Mikušovič: Pán premiér, nehučte!
Imrich Rešeta ml.: Spomienky na gejšu a čosi viac