Nešťastná láska, s. r. o.

V lete po svojom rozvode sa moja sestra s dvomi kamarátkami, nachádzajúcimi sa v rovnako ťažkých citových krízach, vypravila na dovolenku na malý grécky ostrov. Zabudnúť, zharmonizovať sa, opáliť, vykŕmiť, vyrozprávať a vyplaviť do krvi čo najväčšie množstvo metaxy v reálnom čase. Všetko sa podarilo a ako bonus tam sestra získala romantický príbeh nešťastnej lásky krásnej Grékyne k jej nehodnému milencovi.

- Jej dom som videla z balkóna môjho penziónu, - povedala sestra. – Je celý modrý, na terase sa na natiahnutých šnúrach sušia vreckovky. Tá žena bola vraj krásna herečka, ale keď si jej milý našiel inú, všetko zanechala, zanevrela na celý svet a prestala rozprávať. Až po pár rokoch začala trochu komunikovať. Vyprala a vysušila vreckovky, prešla cez terasu, kývla na pozdrav susedom. Dívala som sa z diaľky na tie sušiace sa vreckovky a premýšľala som o mojich vlastných slzách, koľko vreckoviek by asi zmáčali, keby som nepoužívala papierové a nehádzala ich rovno do smetí. V samote tej nešťastnej Grékyne bolo niečo anticky vznešené, akoby sa utiahla do ústrania za nás za všetky, ktoré nosíme v hrudi pošliapané srdce. A volá sa Ifigénia, ako tá chuderka, čo jej u deda Homéra nakecali, že ju vydajú za Achilla a potom ju tí smradi obetovali bohom pre vojnu.

Možno sa vám tento prejav zdá veľmi nepodobný všetkému, čo ste sa doteraz o mojej sestre dozvedeli, aj mňa tento prejav sentimentu zaskočil, ale ona bola v tom čase skutočne na dne.

Toto leto náhoda zaviedla na ostrov mňa. Vyzbrojený geografickým opisom miesta a angličtinou osvieženou dvadsiatimi gréckymi slovami som sa vybral hľadať tú pustovníčku lásky. Aj som ju našiel. Bola zanedbaná, zhovorčivá a páchla. Biele vreckovky, ktoré z diaľky tak dojímali moju sestru, boli v skutočnosti handričkami, ktorými si žena utierala sople, pot a kamenné schodíky pred vchodom. Na striedačku. Spýtal som sa na nešťastnú lásku.

- No Nikos, ten bastard, to je moja nešťastná láska, - povedala žena a ukázala na dom cez ulicu. Stál tam územčistý plešatý Grék v špinavom tielku a chráchal na chodník. – Ale ja som sa naschvál nasťahovala oproti, nech ma má každý deň na očiach a jeho žena tiež a nech sa každý deň kvôli mne hádajú jak psy, - dodala.

Tak to je teda próza nešťastnej lásky. Nie je na nej absolútne nič vznešené. Odfotil som si Ifigéniu na pozadí rozkvitnutého kríka ruží. Usmievala sa a ja som jej zaželal veľa šťastia, či už s Nikosom, alebo bez neho. Premýšľal som, či mám sestru oboznamovať s realitou, alebo ju nechám v blaženej nevedomosti vo veci pôvabne trpiacich bývalých herečiek. Potom som sa rozhodol pre pravdu. A držím sa toho rozhodnutia stále. Nie je dobré zotrvávať v stave hlbokého nešťastia a sklamaných citov. Nežijeme totiž Búrlivé výšiny a nič nie je v skutočnosti také pekné ako terasa modrého prímorského domu videného z diaľky. Predierame sa každodenným životom plným šekov a upomienok, špinavého riadu, deravých ponožiek, drobných konfliktov a tabletiek proti bolesti. Na vznešenosť nie je miesto. Jediné, čo nám ostáva, je vyvažovanie nepríjemností drobnými radosťami. Knihami, vínom, filmami, plávaním v chladnej vode, priateľmi, smiechom a nezáväzným hľadaním toho druhého, s kým by sa nám predieralo lepšie. Toto som povedal aj študentke, ktorá si ku mne prišla na konci semestra po zápočet. Patrí k tým najschopnejším, a predsa mi oznámila, že opakuje ročník.

- Prečo? – spýtal som sa.

- Môj priateľ si našiel inú a ja som prestala chodiť na prednášky.

- A čo ste robili namiesto prednášok?

- Trpela som.

- Vznešene? – spýtal som sa.

- Chvíľami aj vznešene.

Okrem toho telefonovala s Jeho matkou a svojimi kamarátkami a zatvorená v izbe plakala a šla k veštici, ktorá jej povedala, že s tým hajzlom sú si súdení a nech vyčká pár rokov a on sa k nej vráti.

- A dovtedy? – spýtal som sa.

Pokrčila plecami. Tak som jej poradil, nech sa venuje drobným radostiam a hlavne nech si dokončí školu. A potom uvidí. Cítil som sa pritom ako Archanjel a mal z toho dosť divný pocit.

Keď som na ostrove odchádzal z Ifigéninho smradľavého domčeka – pomníčka všetkých žien s pošliapaným srdcom, sadol som si do blízkej taverny na víno. Premýšľal som o tom, prečo niekoho minulosť zasiahne a nepoučí, len uväzní v svojich pazúroch, a čo sa dá proti tomu robiť. Potom sa pri mne zastavil čašník a ja som si všimol jeho ruky. Na jednom zápästí mal čierny náramok s nápisom BE STRONG a na druhej červený NEXT LOVE. A to je aj odpoveď. Zmobilizovať sily na ďalšiu lásku. Kto by si bol pomyslel, že problém a jeho riešenie by mohli byť od seba vzdialené len dvadsať metrov.

Ďalšie články z utorka 2. mája 2006
Barbora Tinková: Cŕn-cŕn
Dušan Mikušovič: Za mier, vtáčí spev a lepší život
Peter Pišťanek: Holokaust, vesmírna hydina a iné katastrofy