Kto šetrí, má za tri

V našej rodine sa o peniazoch nehovorilo. Nepatrilo sa to. Bolo pravdepodobnejšie, že sa pri rodinnom obede nadhodí niečo o sexe než o zvýhodnených cenách, zdražovaní, výročných odmenách a výherných vkladných knižkách. Dodnes mám pocit, že ide o čosi nepatričné, keď niekde príde na pretras lacné/drahé, výhodné/nevýhodné. Keď som sa minule v banke informovala o možnostiach hypotekárnych úverov a spýtali sa ma na ročný príjem, cítila som, ako sa mi zrýchlil tep. Menej by ma stresovali, keby chceli vedieť, akú spodnú bielizeň mám na sebe alebo či som alkoholička.

S týmto dedičným zaťažením som sa pred pár dňami ocitla u dobrých ľudí v Českej republike. Ono na tých rečiach o ich zvláštnom vzťahu k peniazom fakt niečo bude. Za dve hodiny som sa dozvedela nielen to, kde je nejlacinější oběd, kolik jim kdo dluží na fakturách, že mali v rodinnej firme ročný obrat 18 miliónov, ale aj to, že ich dietko nechodí na žiadne krúžky, lebo to není nejlacinější a že sa minulý víkend vybrali na výlet na Karlštejn a že tam bolo nádherne, ale dovnútra nešli, lebo to vstupné bylo nehorázné, až 250 korun na dospělou osobu. Potom odišli v aute za milión a ja som sa mohla zamýšľať nad tým, čo som všetko mohla mať, keby som sa nehanbila zaujímať sa o to, kde se dá ušetřit.

Na jednom babskom dýchánku sme raz rozoberali, ako je dôležité nájsť partnera, ktorý bude mať podobný vzťah k peniazom. A prišli sme na to, že či je niekto škrob alebo chorobný rozhadzovačník, je nemerateľná hodnota, že jediným spôsobom, ako prísť k výsledku, je porovnávať. Mala som frajera, ktorý nemal peniaze, ale kupoval si všetko najdrahšie, hoci potom nemal čím platiť nájomné. Ja som bola preňho škrob, lebo som sa pýtala, načo mu bude mobil s funkciami, ktoré by sa mu iste zišli, keby sa stratil za polárnym kruhom. Mala som frajera, ktorý mal peniaze, ale kupoval si všetko najlacnejšie, lebo načo by vyhadzoval. Ja som bola pre neho nezodpovedná osoba, čo neudrží korunu v ruke a v potravinách má vždy nákupný vozík, ako keby som zásobovala protiatómový kryt. Keď som spomínanému frajerovi číslo dva vtedy na kalkulačke vypočítala, že topánky, ktoré sa mu páčia, ale sú mu pridrahé, by si mohol kúpiť každý mesiac za polovicu toho, čo prefajčí a prepije, strašne sa tomu čudoval. A čudoval sa aj tomu, že som schopná kúpiť si aj cédečko, ktoré, keby som sa trochu posnažila, mohla by som si zohnať aj napálené. Každý máme jednoducho svoje priority a je strašné, ak sa diametrálne odlišujú u ľudí, s ktorými by sme sa mali dohodnúť. V jednej rodine som bola svedkom rozhovoru, ktorého výsledkom bolo, že umývačku riadu si nemôžu dovoliť, lebo si idú kúpiť nové auto, ktoré bude pre ocka reprezentatívnejšie než staré a bude stáť toľko, koľko by stálo päťdesiat sedem umývačiek, ale nedá sa nič robiť, mamička musí po šiestich ľuďoch naďalej umývať riady ručne. Niekto šetrí na oblečení, aby mal pocit, že nemusí šetriť na jedle. Niekto šetrí na jedle, aby si mohol kúpiť drahú kabelku. Niekto šetrí na dovolenkách, aby mohol mať deti. Niekto nemá deti, aby mohol mať koženú sedačku.

Pred chvíľou mi zavolala kamarátka: - Nedala som urobiť plastové okno v obývačke, ale kúpila som si za tie prachy krásny kufor a knihu Rusko v 19. storočí. Som v poriadku?

- Rozhodne si, - povedala som jej a šla som si zaliať kávu. Je z Guatemaly a je dosť drahá, ale bola zlacnená, takže si dávam už tretiu. U nás v rodine sa o peniazoch nikdy nehovorilo. Ale chvalabohu stretávam na ceste životom aj ľudí, ktorí ma čo-to naučia aj v tejto oblasti.  

Ďalšie články z piatka 21. apríla 2006
Ester Ralbovská: Zelené ako tráva, jednoduché ako ten najkrajší futbalista
David Reten: Až príde posledné pokušenie Chopera
Imrich Rešeta ml.: Idiot na pohľadanie