Počuť očami a vidieť ušami - základ manželského šťastia

Minule som si všimla rozžiarený pohľad môjho muža sediaceho za počítačom. Nie je to nič netradičné, rozžiari sa, aj keď si prezerá nejaký model auta, ktoré sa mu páči alebo dostane dobrú pracovnú ponuku.

Tentoraz však bolo za jeho žiarením niečo iné. Už hodinu si s kamarátmi posielali „vlastňáky“. Je to slovo odvodené od slovného spojenia vlastný gól, gól do vlastnej brány. Vlastňák je teda verbálne alebo vizuálne pochválenie sa, prípadne veľmi „nenápadná“ nahrávka na smeč pre kamaráta, aby ma pochválil. Chlapci teda už hodinu lašovali po foldroch na harddiskoch svojich počítačov, kutali v mobiloch a vymieňali si svoje vlastňáky v snahe nájsť kúsok, ktorý by sa dal označiť za vlastňák mesiaca. Neviem, k čomu nakoniec dospeli, ale zozbierali pritom veľmi zaujímavú kolekciu obrázkov. Fotografia novej snowboardistickej helmy, dva špičkové gramofóny na mixovanie, pivnica vytapacírovaná penovými odrážačmi zvuku, spenená vlna oceánu a na nej borec na surfe ukazujúci prstami véčko, turistický smerovník na štíte pohoria a tiež vyhlásenie „My sme asi jediní zo Slovenska, čo vieme jazdiť na surfe. A ak nie sme, tak sme určite najlepší,“ boli len niektorí z adeptov na víťaza. Uvedomila som si, ako často sa môj drahý chopí fotoaparátu v mobile. Keď nájde najväčší dubák, keď si kúpi nové korčule, keď si pečie prvú klobásu v roku vonku na grile. A posiela kamarátom.

Rozmýšľala som, kedy ja volám kamarátkam a aké fotografie im posielam. Volám sestre, keď sa dozviem nejakú zaujímavú historku a nechcem jej ju zabudnúť povedať. Keď si spomeniem na niečo z detstva. Volám, keď si odo mňa objedná obrázok niekto, kto ešte pred časom pochyboval o mojej fundovanosti. Keď moje dieťa prvýkrát napíše svoje meno. Keď napíšem prvú kapitolu svojej novej knihy. Keď dám vykastrovať kocúrov. Nie je to o chválení. Nepotrebujem sa porovnávať, tromfovať, vyrážať dych. Potrebujem zdieľať.

Keď nad tým tak uvažujem, najväčším trestom pre muža je stáť na vrchole kopca a mať vybité baterky vo foťáku. Najväčším trestom pre ženu je cítiť radosť alebo smútok a nemôcť sa nikomu dovolať. Možno to súvisí s princípom, na akom muži a ženy v zásade fungujú. Muži vnímajú skôr očami a ženy ušami. Vidím a zažívam to doma denne. Môj muž ma počúva, vníma ma, ale moje slová mu len málokedy vojdú až do hlavy. A tak mu musím tie isté veci hovoriť dva-tri krát, písať na lístočky a keď je najhoršie, tresknúť panvicou alebo dverami, aby som sa zviditeľnila a dala svojim slovám váhu. „Ja to nerobím naschvál,“ priznal sa mi Jozef včera v noci o pol štvrtej, keď sme rozoberali mužské a ženské vlastňáky a rozdielne vnímanie sveta, „ja vnímam, čo mi hovoríš, ale vôbec si to neuvedomujem.“

Na druhej strane má môj muž pocit, že keď niečo robí a určitým spôsobom sa zamračí a zafuní pritom, ja už od pohľadu pochopím, že sa ho nemám nič pýtať a mám odísť čo najďalej, že mu mám doniesť kladivo, že mu mám niečo pridržať, že mám doniesť ďalšie pivo z chladničky alebo že potrebuje hasák, kľúč dvanástku a sadu hmoždiniek, ktorú nevie nájsť už dva roky. Ja mám však tú smolu, že som taká nedokonalá bytosť a takéto voľačo mu z očí vyčítať neviem a on sa potom rozčuľuje, že mi musí takú samozrejmosť hovoriť.

Krásnym príkladom rozdielu medzi mužským a ženským zdieľaním je kúpa nového auta.

Keď si kamarát kúpil nové auto, prišiel ho predviesť a neobišlo sa to bez túrovania, obdivovania diskov a podrobného predvádzania vymožeností palubného počítača a ciferníkov na prístrojovej doske. Keď si mesiac nato kúpila auto moja sestra, prišla ma previezť, takže sme len inhalovali novotu a spolu sa tešili, aké je to jej auto pekné a nové.

Vďaka vlastňákom som si uvedomila, prečo som musela o niektoré veci svojho muža prosiť dva roky, lebo kým nevidel, nepochopil, aké je to pre mňa dôležité. Napríklad, kým nevidel, ako ťažko sa mi v zime píli drevo na vani, nespravil mi dvere na dielni, aby mi tam nesnežilo a mohla som píliť tam. Tiež som sa rozhodla, že si konečne zaobstarám mobil s fotoaparátom. Doteraz to bola pre mňa vec zbytočná, ale možno mi pomôže vnímať svet viac mužsky vizuálne a zdieľať ho s mojím mužom. Možno sa nám tak jedného dňa podarí počuť očami a vidieť ušami.

Ďalšie články z pondelka 24. apríla 2006
Elena Akácsová: Ženy, naspäť k sporákom!
Juraj Malíček: Sex na predmestí
Peter Pišťanek: Terorizmus, v minulosti známy ako islamský