Polievka čo dom dal so šušlavým menom

Variť som začala, keď som mala desať rokov. Dnes už neviem, čo ma k tomu viedlo, či silný zážitok z toho, ako sme spolu so sestrou upiekli mame na štyridsiatku našu prvú tortu, na ktorú sestra nakreslila podobizeň kráľovnej Nefertiti, alebo nutnosť, keď sme so sestrou zostali cez leto odkázané samy na seba. Keďže ona radšej ležala v knihách, ako by mala experimentovať na tému syrová praženica a jej varianty, našla som v tomto veľmi dobrý priestor na realizáciu a vo svojej hladnej sestre skvelú obeť. Od vajcových receptov som sa prepracovala k zložitejším jedlám. Začala som zbierať kalendáre s receptami (dodnes mám tie zošity s povystrihovanými kalendárovými receptami na srnčie ragú, mrkvovú nátierku a rýchle kávové rezy, ktoré som nikdy nevyskúšala a pravdepodobne ani nevyskúšam) a v jedenástich rokoch som dokonca na Vianoce dostala prvú kuchársku knihu. Boli tam šialene farebné fotografie plné ovocia a konzerv, ktoré neboli dostať a kniha čudne smrdela (a dodnes smrdí) nejakými divnými tlačiarenskými farbami. Jediný raz som sa odvážila niečo podľa nej uvariť. Recept sa volal Chudobní rytieri a obe so sestrou nás oslovil. Ešte teraz mám čistú hrôzu z toho, keď si predstavím, že by som to musela zjesť.

Moje najväčšie dielo tých čias bolo niekoľkochodové slávnostné menu, ktoré som prichystala rodičom ako prekvapenie k dvadsiatemu výročiu svadby. Jedlo sa podarilo, aspoň teraz sa mi marí, že vajcia s horčicovou plnkou mi mama aj pochválila, len slávnosť sa zmenila na predstavenie absurdného divadla. Otec najskôr netrafil domov a keď sa o pol jedenástej v noci konečne zjavil, sprevádzal ho rovnako potúžený sused zápasiaci s kyticou karafiátov, každý inej farby a každý mal v inom mieste zlomenú stonku. Odvtedy viacchodové menu robím len málokedy.

Už od prvých kuchárskych pokusov som si na sebe všimla istú úchylku. Neviem variť pre málo ľudí. Doma ma preto volali matkou rodu, pretože som vždy navarila, akoby nás žilo pod jednou strechou aspoň dvanásť a nie štyria plus andulka. Neviem, či je to nejaká genetická porucha alebo čo, ale prenasleduje ma to dodnes. Má to však tú výhodu, že nech sa u nás zastaví ktokoľvek, vždy u nás má čo jesť.

Odjakživa ma priťahovali veľké hrnce. Niežeby som si to sama vybrala, skôr si vybrali ony mňa. V malých hrncoch a rajničkách sa jedlo vzpiera, prská, kypí, rozťahuje sa do neuveriteľných rozmerov, snaží sa z toho malého väzenia utiecť. Keď aj začnem variť v malom hrnci, skôr či neskôr musím jedlo preložiť do väčšieho, prípadne do toho najväčšieho, čo sa v mojej blízkosti nachádza. Stalo sa mi, že som moje obľúbené jedlo musela pre neprítomnosť velikánskeho hrnca dokončovať v dvoch hrncoch súčasne. Raz som si na to isté jedlo išla hrniec požičať k susedom. Nakoniec som zotrvala pri hrnci najväčšom, ktorý som kedysi sestre sama kúpila na vyváranie plienok a dojčenských fliaš. Neverila som, že by mi tento obor mohol niekedy nestačiť, ale moje obľúbené jedlo ho takmer dostalo. Na boršč je jednoducho aj velikánsky hrniec primalý. Boršču totiž nikdy nebude dosť. Keď som ho minule navarila za plný „plienkový“ hrniec, jedla som ho týždeň. Na raňajky, na obed, na večeru. A stále som nemala dosť. Každým dňom bol lepší a lepší, ako každé jedlo z kapusty, ktoré je sedemkrát prihrievané najlepšie. S kotlom plným boršču by ste ma mohli vysadiť na pustom ostrove. Je to skutočne jedno z mála jedál, ktoré vo mne s prvou lyžicou vyvolávajú závislosť, zvláštny druh tranzu, ktorý ma núti nabrať si ešte dva taniere. Ešte šťastie, že po borščovej kúre sa nepriberá. Aspoň ja som schudla za týždeň tri kilá, aj keď som sa ním napchávala do prasknutia.

Boršč
Potrebujeme:
3 veľké cibule
kus mäsa (hovädzie alebo bravčové, môže byť aj s kosťou)
5 mrkiev
3 petržleny
zeler
hlávku kapusty
sterilizovanú cviklu
paradajky alebo paradajkový pretlak
zemiaky
olej
soľ
kyslú smotanu

Cibuľu nakrájame a opražíme v hrnci alebo kuchte na troche oleja do sklovita. Pridáme mäso (ja ho zvyčajne pokrájam ako na guláš, ale naposledy som dala v kuse a pokrájala ho až uvarené, dobré bolo tak i tak) a narýchlo ho opečieme zo všetkých strán, aby sa „zatiahlo“. Zalejeme trochou vody, pridáme nakrájanú mrkvu, petržlen a zeler a asi dve lyžičky soli. Kuchtu zavrieme a varíme podľa druhu mäsa asi dvadsať minút. Medzitým si nakrájame kapustu, očistíme a nakrájame zemiaky. Ak ste nevarili už od začiatku vo veľkom hrnci, teraz ho vytiahnite. Prelejte doňho mäsovo-zeleninovú polievku z kuchty, pridajte nakrájanú kapustu, sterilizovanú cviklu, nakrájané zemiaky a ošúpané pokrájané paradajky alebo – ak ste leniví ako ja, paradajkový pretlak. Premiešame a varíme, kým zemiaky nie sú uvarené.

Podávame s lyžicou kyslej smotany a chlebom.

Boršč vyzerá, akoby ho už niekto pred vami jedol, a preto ak ho nemilujete, asi to nebude láska na prvý pohľad. Pravdepodobne to však bude láska na prvý tanier, pretože kto ho u nás skúsil, už ho spomína len v dobrom a so zvláštnym svitom v očiach. Pri jednom státí pri sporáku uvaríte za hrniec boršču, ktorý nasýti niekoľkočlennú rodinu na niekoľko dní, prípadne hordu kamarátov v rámci nejakej párty, keď po polnoci dostanú mančís. Každý deň je lepší, ako bol včera. Zvyšok týždeň starého boršču som venovala kamarátovi a veľmi si pochvaľoval. Ak máte pochybnosti, prisahám, že ešte žije.

Ďalšie články z piatka 7. apríla 2006
Elena Akácsová: Opravárka pokazených detí
David Reten: 12, 9 1/2, 451, 747 a ďalšie filmy s číslovkami
Imrich Rešeta ml.: Vrana zvestuje pomstu