Chlap na gynekológii

Keď sme vošli do čakárne, nebol tam dobrý vzduch. Teplý a nevetraný, ale v tej chvíli sme si to ešte nevšimli, pretože sme tam boli úplne sami. Prišli sme o hodinu a pol skôr, ako bolo treba, nejako sme si poplietli čas. Už vtedy som sa tam cítil divne. Nepatrične. Proste, chlap u gynekológa.

Na druhej strane, bol som zvedavý, teda okrem toho, že v prvom rade som tam šiel ako morálna a neviem ešte aká opora. Ako často dostávam šancu pozorovať ženy v ich prirodzenom, pohlavne jednoliatom prostredí? Na ženské záchody nechodím, k monitorom priemyselných kamier na nich namontovaných zatiaľ prístup nemám, a tak je možné, že som ešte nikdy nevidel viac žien pokope, ktoré sa nemusia na nič hrať, pretože naokolo nie sú žiadni muži, ktorí by to herectvo mohli oceniť. Bál som sa, že budem pôsobiť hlučne a výstredne, i keď sa nepohnem zo stoličky a hlasného slova neprerečiem. Mal som ten pocit, keď prišla prvá z pacientok, tiež s riadnou časovou rezervou. Myslím, že jej prebehlo hlavou, či si náhodou nesplietla ambulanciu, ale letáky o prevencii rakoviny krčka maternice a reklamné plagáty s obrázkom slnečnicového kvetu v ženskom lone je presvedčili, že prišla správne. Nechcem odbiehať, ale napríklad tie reklamy mi pripadali ako niečo pozoruhodné. Keby sa objavili v normálnom časopise, uškrtili by ženské organizácie ich zadávateľa silonkami. Tu som sa nad ich vulgárnou priamočiarosťou pohoršoval len ja. Patrili sem, akoby vraveli „veď sme tu len ženy, čo sa budeme tváriť, všetky vieme, ako to chodí“.

Ako sa miestnosť zapĺňala a na vzduchu to začínalo byť zrejmé, stával som sa čoraz menej viditeľným. Keď sestrička plnej čakárni oznámila, že lekár bude neurčitý čas meškať a že na každú z pacientok sa asi nedostane, rozplynul som sa do úplného neviditeľna. Ocitol som sa v ženskom svete, bol som ako tá priemyselná kamera, na ktorej existenciu upozorňuje nápis pri vstupe, ale nikto sa o ňu nezaujíma. Videl som predstavenie, aké mi žiadny zmiešaný mužsko-ženský kolektív zatiaľ neponúkol.

Začalo sa to obrovskou mierou vzájomnej empatie. Prekvapilo ma to: medzi mužmi si to predstaviť neviem. Skoro všetky ženy sa navzájom zverovali so svojimi diagnózami. Veľmi intímnymi, ale aj tak celkom verejne. Rýchlo sa ustálila prísna hierarchia, jedna zo žien to celé akoby moderovala a čerstvo prichádzajúce pacientky tú hierarchiu okamžite dešifrovali.
Atmosféra hustla. Lekár nechodil, do čistých myslí pod potiacimi sa čelami začali prenikať pokusy o prekrútenie histórie toho, kto skôr prišiel. Moderujúca žena strácala svoju autoritu, istá staršia zlostná pani sa pokúšala nanovo ustanoviť oficiálne poradie, v ktorom si mierne prilepšila. Urazila sa, keď jej na to prišli, ale po chvíli začala zase. Namiesto vzájomnej podpory v trápení sa začali zvyšovať hlasy. Tie, čo prišli ešte len pred chvíľkou, museli sedieť vonku, tie, čo tu boli medzi prvými, čakali už viac ako tri hodiny. Niektoré ženy, i keď videli, že prichádzajú o svoje poradie, len smutne mlčali a bolo im do plaču namiesto toho, aby sa pokúsili brániť.

Lekár prišiel polhodinu predtým, ako mal vlastne skončiť. Išiel po chodbe a v čakárni to vrelo. O miesto prvej pacientky bolo zrazu aspoň 5 záujemkýň pripravených pri dverách kabínky. Navzájom stále vraveli jedna druhej, aby im to, preboha, dobre dopadlo. Usmievali sa na seba v kŕčoch, ktoré im ostali ešte od chvíľ, keď to mysleli úprimne. Tesne predtým, ako došlo na lámanie kostí, vyšla sestrička a priamo určila prvé dve miesta. Pamätala si, kto tam sedel, ešte keď odchádzala na obed. Moja priateľka šla do kabínky a spolu s ňou aj moja neviditeľnosť. V boji o ďalšie postupové miesta sa na mňa zrazu upierala plná čakáreň ženských očí všetkých vekových kategórií. Prekvapené, kde som sa tam vzal, ale zároveň potešené, že o tom, kto pôjde ďalej, nebude musieť rozhodnúť jedna z nich a ani vzájomná dohoda nebude nutná.

Mohol som ostať ticho, alebo vyjsť z čakárne von, ale to by som im nespravil. Povedal som, v akom poradí prichádzali. Štyri z piatich čakateliek si išli poslušne sadnúť nazad, ostala tá, čo mala ostať. Niektorej zrazu napadlo otvoriť okno. V miestnosti to zavoňalo čerstvým vzduchom a pocitom vytúženého mieru ustanoveného z vyššej moci. Všetci boli spokojní. Ja asi najviac.

Ďalšie články z pondelka 3. apríla 2006
Viera Langerová: Veľká viera, veľká mešita
Peter Pišťanek: Hochštapler Warhol?
Juraj Malíček: Poltucet na stiahnutie