Veľká viera, veľká mešita

Prvé, čo si musíme pred vstupom do akejkoľvek mešity odložiť, sú topánky. Dobrý zvyk káže obrátiť ich podošvami k sebe, aby neznesväcovali svätú pôdu. Človek môže byť čistý, jeho topánky nikdy.

Faisalova mešita je druhou najväčšou stavbou tohto druhu v Ázii a pojme 100- až 300-tisíc veriacich, keďže okolité verandy sú tiež prispôsobené pre modliacich sa. Stavala sa 10 rokov (1978-1988) a stála zhruba 45 miliónov dolárov. Navrhol ju turecký architekt Vedat Dalokay, ktorý vychádzal z tvaru arabského stanu. Stavba nemá klasickú kupolu mešity, no štyri minarety po oboch stranách sú neodmysliteľné. Dávno sa však nepoužívajú na privolávanie veriacich. Muezín sa s azánom (azán – spievaná výzva k modlitbe, znejúca 5-krát denne) za pomoci mikrofónov presťahoval do vnútra mešity. Načo sa používajú minarety dnes, sa nedozviem, dozviem sa aspoň to, že v prvých dvoch fungujú výťahy, v ďalších dvoch sú schodištia.

Muž roka 1974, ktorý cvičil so Západom
Stavbu financoval z 50% saudskoarabský kráľ Faisal (1964-1975), postava spojená so svetlejšou časťou histórie Saudskej Arábie, zaslúžil sa o industrializáciu krajiny, dievčenské školy a zavedenie televízie. Bojoval v šesťdennej vojne s Izraelom. Po zdrvujúcej porážke arabskej protiizraelskej aliancie sa vraj už nikdy neusmial. V roku 1974 ho časopis Time vyhlásil za muža roku, so Západom cvičil pre ropu statočne, všetci pochopili, že môže byť veľmi účinným politickým nástrojom. Zabil ho jeho synovec. Dôvody dodnes nie sú celkom jasné, jeho vrahovi (strelil mu dvakrát zblízka do tváre, keď mu kráľ podával ruku) Faisalovi bin Musadovi nakoniec v Rijáde na verejnej poprave odťali hlavu. Na trón nastúpil jeho brat, princ Khálid. V Pakistane po ňom pomenovali mesto Faisalabád.

Miesto pre korán a miesto pre ženy
Stavba pôvodne slúžila Islamskej univerzite. ktorá sa presťahovala. Dnes sa mešita využíva len na bohoslužby. Po obvode haly je tridsať zasklených stolíkov. Pod každým je korán, otvorený na začiatku jednej z tridsiatich častí. Luster uprostred je nemecký a má 110 malých žiaroviek. Všade panuje absolútna čistota. Východná stena, ku ktorej stoja modliaci sa čelom, je ozdobená symbolom veľkej otvorenej knihy s kaligraficky zobrazeným menom Alaha. Po obvode haly je malá mramorová ohrada – Kazi, kedysi tam sedával sudca, súdiaci podľa islamského práva šárii. Dnes je toto miesto len symbolické.

V zadnej časti, na balkóne, je miesto pre ženy, do mešity vedie pre ne zvláštny vchod. Zaujímalo ma, ako vyzerá kázeň imáma (vo Faisal mosque ich slúži 8), konajúca sa každý piatok. Piatok je deň voľna, o druhej sú slávnostné modlitby, cudzincom sa neodporúča chodiť po meste a vyrušovať modliacich sa. Voľný piatok však neznamená, že nie je voľná aj sobota a nedeľa. Ako sa komu vidí a chce.

Jazykové a kultúrne nedorozumenia
Keďže korán je písaný v arabčine a neprekladá sa, ľudia sa učia texty, ktorým nerozumejú (tak ako to bolo kedysi u nás s latinčinou, v ktorej sa slúžili omše ešte v 40. rokoch dvadsiateho storočia). Vysvetľuje im ich pri týchto príležitostiach imám. Neexistuje žiadny zákaz vyjadrovať sa k súčasným problémom alebo politickej situácii. Cudzinci pochopia, o čom je reč, len vtedy, keď sa z nejakej mešity ozýva nenávistné Amerika, Amerika. V islame existuje i kategória kazateľov mulláhov. Tí nemusia mať žiadne náboženské vzdelanie, často sú len autoritou v obci alebo meste. Sú to skrátka tí, ktorých je ochotný niekto počúvať. Poslucháči náboženských škôl nosia čierne turbany. Sú to talibovia – arabskí študenti – a s politickým hnutím nemajú často nič spoločné.

Keď vyjdeme von, zamierime k časti, kde veriaci vykonávajú rituálnu očistu (po angl. ablutions). Okolo steny stojí množstvo malých bidetov, do ktorých si muži sadajú, umývajú si nohy, ruky a pohlavné orgány. Preblesne mi hlavou, že asi takto dochádzalo ku kultúrnym nedorozumeniam, keď si v Európe moslimovia chceli podobne sadať aj do našich záchodov.

Prečo nenosíme na retiazkach gilotíny?

K sprievodcovi podíde mladý Američan a pýta sa ho, prečo je symbolom ich viery polmesiac. Sprievodca sa zháči, chce sa vykrútiť. „Tak ako vy máte kríž, my máme polmesiac.“ „Ale prečo?“ pýta sa neodbytne Američan. „A prečo vy máte kríž?“ skúša zahovoriť sprievodca. Tentoraz zmätkuje Američan. Nevie? „Je to predsa symbol utrpenia Ježiša Krista, symbol vykúpenia,“ miešam sa do ich rozhovoru. „Druhá vec je, že ide vlastne o mučiaci nástroj, používaný kedysi na popravy. Niekedy sa nás inoverci posmešne pýtajú, či si na retiazky nechceme zavesiť rovno gilotíny,“ hovorím s ľahkým úsmevom. Sprievodca s Američanom sa usmejú a rýchlo sa odo mňa vzdialia. Tento druh humoru je na obe strany priveľa. Potrebujú sa oddať veľkým citom, veľkým vieram a veľkým bohom, nekompromisne a bez pochýb. Absolútno akýkoľvek humor vylučuje. Už som to konečne pochopila.

Ďalšie články z pondelka 3. apríla 2006
Rado Ondřejíček: Chlap na gynekológii
Peter Pišťanek: Hochštapler Warhol?
Juraj Malíček: Poltucet na stiahnutie