Čo boli osemdesiate roky?

Prvú linku, ktorú uvádzam vo svojom dnešnom prehľade, mi poslala samotná šéfredaktorka a zároveň sa mi posťažovala, že mladý autor jej zobral tému – aj ona chcela písať o tom, že dnes je u nás taká zvláštna netypická situácia, keď mladí ľudia nie sú z presvedčenia zapálení ľavičiari ako kedysi, ale konzervatívci. Dobre píše tento Mikušovič! 

A Root z blogu D-fens sa mi tiež páči, ako pekne rozobral demokraciu a kapitalizmus! Akurát že s ním nie vždy súhlasím. Som totiž presvedčený, že novodobý establishment má naozaj prirodzenú tendenciu pripravovať človeka o jeho nezameniteľnú individualitu a robiť z neho len nesvojprávnu pracovnú silu, ktorej treba poskytovať dostatok chleba a hračiek, aby ju neprestalo baviť vyrábať nadhodnotu. Ale nebojte sa, nepôjdem preto do ulíc. Nech si každý stráži mieru svojej svojprávnosti a slobody sám!

Napokon, veď aj ja pracujem pre kapitalistov, v súkromnej firme, a veľmi sa mi tam páči. Tento rok to už bude 10 rokov, čo som prišiel do Gratexu. Veru, letí to. Keď som tam nastúpil, tak ma upozornili, že moja mesačná mzda je tajomstvom a že nemám ani čo vyzvedať, koľko zarábajú moje kolegyne a kolegovia. Je to skrátka súčasť firemnej kultúry. To sa mi páčilo. Koho je čo do toho, koľko zarábam? A mňa tiež nezaujímajú cudzie peniaze. Vždy ma zaujímali len tie moje. Toť nedávno som o tom čítal článok.

To, že Kaddáfího syn miluje Židovku, je správa zaujímavá skôr pre bulvár, ale ako pravidelnému čitateľovi židovského e-zinu Delet ma zaujal predovšetkým obsah diskusného fóra pod článkom. Neviem, či to tam bude aj vo chvíli, keď to budete čítať, dúfam, že niekomu z editorov Deletu nerupnú nervy a nevymaže to. Ja osobne by som to tam nechal – nie je to predsa ich hanba.

Už veľakrát som povedal i napísal, že nerozumiem vtipom, a tým pádom ich ani nerozširujem. Myslím tým vtipy typu „Ide Jano a stretne Fera...“. Ostatne, kedysi som sa z tohto svojho defektu vyznal v článku Buzeranti a traktoristi. Mieru môjho zmyslu pre humor však radšej nechám posúdiť čitateľom kníh, ktoré som kedysi napísal (ak ešte nejakí sú). Preto som nepochopil ani vtip, ktorý mi poslala šéfredaktorka tohto internetového plátku: „Dohadujú sa pes, lev, kuriatko, kto je najstrašnejší, najmocnejší. Pes: Ja keď zaštekám, všetci ľudia sa boja.
Lev: Ja keď zarevem, všetko zverstvo sa trasie.
Kuriatko: To je nič. Ja keď si ľahnem na chrbátik, celá Európa sa poserie.“ Elena mi ho vzápätí musela jasne a zrozumiteľne vysvetliť, ale aj tak som sa nezasmial. A pritom sa smejem rád a rád by som sa smial čo najviac, ale musím mať dôvod.

Pre tých, čo disponujú podobným zmyslom pre vtipy ako ja: v tom vtipe išlo o problém vtáčej chrípky. Pekne o tomto probléme píše môj obľúbený bloger Juraj Lukáč v článku Horor Vtáci.

Ako snobovi mi pripadá nevhodné ísť do čínskej reštaurácie (alebo čínskeho bufetu), objednať si čínu a jesť ju príborom ako nejaký barbar. Takže si k jedlu vždy objednávam aj dvojicu paličiek. Možno si to len navrávam, ale čína mi tak chutí neporovnateľne lepšie. Je však fakt, že som sa zatiaľ ešte nikdy nezamyslel nad ekologickým dopadom tejto mojej snobskej maniery.

Akási Andrea Ertlová sa pýta, čo bolo strašné na 80. rokoch a sama si aj odpovedá, že takmer všetko. Neviem, neviem, prežil som v 80. rokoch mladosť a mám z nich vcelku dobrý, či prinajmenšom neutrálny pocit. Veď som o tej ére občas aj nejaké to uslintané svedectvo podal. Možno to bude aj tým, že som v pozérskych osemdesiatych rokoch nerobil zo seba hastroša, takže dnes nemusím pred známymi ukrývať svoje dobové fotografie, na ktorých by som mal nejaký dnes poľutovaniahodný účes alebo nejaké príšerné oblečenie. To, že som bol tučniak, ma nehendikepovalo pri žiadnych dobrodružstvách (a nehendikepuje ani dnes), pretože som to vždy vedel vyvážiť svojím slizkým šarmom, a keď už na to prišlo, tak aj (balkánskou) vášňou. Počúval som plus-mínus to, čo teraz, teda najmä jazz a fusion, takže sa ma dnes nezmocňuje sentiment pri Eláne či Tublatanke, pretože aj vtedy mi to bol rovnako cudzí a nepríjemný zvukový smrad ako dnes. Ertlová napríklad píše: „Osemdesiate roky v hudbe najvýraznejšie ovplyvnila fabrika na popové hviezdy Stock-Eitken-Waterman.“ Tak už je mi to jasné. Pokiaľ niekto vnímal 80. roky cez prizmu takýchto sračiek, ani sa nečudujem, že dnes by od hanby najradšej zaliezol do vlastnej ritnej dierky a o 80. rokoch píše také články. Okolo mňa vtedy takáto plevelná hudba prechádzala len ako cudzí, nepríjemný závan smradu, viac mi z tých čias utkveli v pamäti pesničky ako Owner Of A Lonely Heart od Yes, Synchronicity od Police, Vienna od Ultravoxu, Elephant Talk od King Crimson, Sign Of The Times od Princa, Love Thing od Whispers, Let’s Groove od EWF, Jump od Van Halen, I Feel For You od Chaky Khan, či One Phone Call od Milesa Davisa. To bol soundtrack k mojej mladosti, a nie zvukové zhovädilosti, ktoré spomína tá Ertlová. Ech, nejako som sa rozvášnil! Až tak, že som sem skoro zabudol dať linku na jej kravský článok. Nezabudnite si pozrieť aj zaujímavé diskusné fórum.

80. roky neboli až takým duchovným močariskom, ako sa z nich poniektorí usilujú dnes urobiť. V Odeone, Tatrane a Československom spisovateli vychádzali dobré knihy, a keďže ich nebolo tak veľa ako dnes, mali sme možnosť každú poriadne stráviť a prediskutovať. To už dnes tak často nezažívam. A navyše, ja som mal v Devínskej Novej Vsi kanál na disidentskú samizdatovú literatúru (dnes to už môžem povedať, spojkami so svetom disidentov boli moji vtedajší priatelia Ďuso Gajdoš a Peter Horváth, ďakujem, kamoši!), takže som sa dostal ku Škvoreckého Tankovému práporu, Vaculíkovmu Českému snáru, alebo Hrabalovmu románu Obsluhoval som anglického kráľa dávno predtým, ako vyšli oficiálne (to až po prevrate). A tak ma veľmi ma potešila správa, že Jiří Menzel konečne nakrúca Anglického kráľa. Verím, že to bude dobrý film.

Ďalšie články z pondelka 13. marca 2006
viac od autora »
Vaše reakcie [7]