Nebo, peklo, raj. Thajsko

Ani sa nestačíme v prázdnej hale islamabádskeho letiska lenivo a ospalo natiahnuť do tvrdých kresiel, už je tu živo. Spolu s naším letom do thajského Bangkoku sa dnes v noci letí aj opačným smerom. Pútnici v bielom krivkajú ku kreslám, čo tvár – to štúdia. Hadž. Mekka. Let za vierou, bližšie k bohu, bližšie k čistote a dôstojnosti. Rozmýšľam, že ešte stále mi nie je celkom jasné, prečo títo ľudia prikladajú takú dôležitosť cti, dobrej povesti a všeobecne požívanej vážnosti, často dôležitejšej ako sám život. Po návrate z Mekky majú potom na vizitkách napísaný pred menom titul, muži hadž a ženy hadži. Tí najváženejší sa hrdia stonásobnou návštevou svätých miest.

Okolo nás sa usádzajú väčšinou starší a starí ľudia, vetché starenky vedú za ruky synovia. Ukladajú ich do ženskej časti čakárne. Automaticky sa vydelia v dave pútnikov. Takmer tu niet mladých žien. Muži a stareny. Púte organizujú národné výbory, cestovné agentúry, pútnici musia mať povinné očkovanie, potom vyfasujú jednotné tašky a zrejme aj biele odevy. Vyťahujú z plastikových vreciek dlhé šály a prehadzujú ich cez seba. Študujem jednu z vedľajších tašiek. Je na nej predtlačený dotazník a kriedou dopísané meno, dátum narodenia, bydlisko a cieľ. To pre prípad, že dotyčný nevie čítať a písať a navyše nerozumie po arabsky. Sme obkľúčení. Vidím v duchu fotografiu z vtáčej perspektívy: bieli turisti na ceste k moru, s ruksakmi a plátennými klobúčikmi, medzi desiatkami bielych pútnikov, mumlavo odriekajúcich svoje modlitby k bohu. Aký by bol komentár?

Konečne sa dvíhame a postupujeme k odbavovacej službe. Vonku už čaká lietadlo. Odvezie nás do krajiny inej viery. Máme predsa dovolenku.

Pasce na turistov
Bangkok
Hneď ako vzlietneme, snažím sa o nejakú reflexiu na thajskú tému, ale nejako sa zo mňa počas vianočného vypekania a vyčerpávajúceho hľadania mrazenej husi, ktorú si presadil môj muž, všetko vyparilo. Spomeniem si len na názov hlavného mesta a ostrova, na ktorom budeme oddychovať. Phuket. Mám podozrenie, že som si ho zapamätala len pre minuloročné tragické udalosti. Zložito sa štverám k odloženej taške a po vyložení pol kila nákladu sa dostávam k sprievodcovi. Zaspávam pri prvej strane.
Ranný Bangkok nás víta svojou vlhkou šedivosťou, v ktorej aj nablýskané obrovské vežiaky zo skla a kovu vyzerajú nudne a všedne. Keď sa rozhliadnem z okna nášho megahotela, našťastie vidím ľudské stopy, striešky domčekov a cez zábradlie balkónika hľadí do mútnych vôd najbližšieho kanála dokonca jeden zamyslený obyvateľ. Pôvodný názov mesta je Krung Thep – Mesto anjelov. To zatiaľ potvrdiť nemôžem.

Na pár hodín zaľahneme a mne sa sníva o netušených pokladoch tejto sympatickej zeme. Bangkok je hlavným mestom Thajska od roku 1782 a pre mnohých turistov miestom bezuzdných radovánok po miestnych baroch a verejných domoch. Nič z toho našej rodine nehrozí. Narážame však na iné „radosti“. Keď vyspatí a dobre naladení nasmerujeme do mesta, hneď pri východe nás odchytí malý chlapík s prosebným, ak nie zúfalým pohľadom. „Madam, zaveziem vás, kam chcete, len sa dajte odviezť do Gem Gallery. Keď tam dovezieme turistov, dajú nám zadarmo kupóny na benzín, madam, prosím...“ Zľutujeme sa, veď o čo ide. Dáme sa tam odviezť a lapiť na trojnásobné ceny, slušne nakupujeme, ako sa na bezplatnú dopravu patrí. Chyba. Chlapík nás potom dovezie niekam, odkiaľ je to vraj podľa neho len na skok do MBK, obchodného centra, kde, ako dúfame, nájdeme niečo, čo nakŕmi naše dieťa, závislé od pizze a hamburgerov. Poctivo potom šliapeme skoro kilometer a nadávame na svoju vulgárnu dôveru a hrubú naivitu.

Pred MBK je koncert. Priestranstvo pod obrovským Santa Clausom zabrali príslušníci štýlu gothic a vôbec mladí Thajčania v tej najsupermodernejšej verzii, ktorá sa pomaly, ale isto blíži vizáži divokých horských kmeňov, ako ich poznali prví cestovatelia v 18. a ďalších storočiach. Speváčka spievať nevie, hudba nestojí za nič, ale do pol pása obnažený, spotený bubeník s dlhými vlasmi a pološialeným pohľadom je úkaz. V kombinácii s bielo-červeným deduškom, spokojne tróniacim nad celou tou čierno-bielo ocvočkovanou háveďou, sa spokojne usadím na ružovom kresielku. Kto by si bol pomyslel, že tieto hrôzostrašné, ale pre mňa dôverne známe typy môžu vzbudiť pocit uvoľnenej istoty? Sú strašní, ale slobodní, myslím si nehlučne a odpovedám úsmevom na rovnaké akémusi typu v sivom baloňáku v flintou cez plece, v čiernych bezprstých rukaviciach s bohatou kovovou a pichľavou výzdobou, akoby vystrihnutom z nejakého drsného akčáku. Hneď oproti javisku je malý budhistický chrám. Horia tam vonné tyčinku a sviečky. Nikto nič nenamieta voči znesväteniu posvätného. Všetko sa znáša a všetko sa znesie.

História plná slobody
Ayuthaya
Prvé, čo je užitočné zapamätať si o Thajsku, je fakt, že jeho kráľovstvá nikdy neboli kolonizované. Nikdy vo svojej histórii neútočili a viedli len obranné vojny, najčastejšie s Barmou. Keď sme spoločne dumali nad tým, ako je to možné, zišlo mi na um len jedno vysvetlenie: Thajsko bolo vždy dôležitým obchodným uzlom medzi Čínou a južnou Áziou. Možno boli Thajčania šikovní obchodníci, ktorí vždy vedeli vyjednať najlepšiu cenu. Aj za vlastnú slobodu.

Skôr než dorazíme do Ayuthaye, zastavujeme sa v kráľovskom palácovom areáli Bang Pa-in zo 17. storočia. Paláce podliehali zabudnutiu a požiarom, od 19. storočia sa však ich stav stabilizoval, reštauroval a skrášľoval. Nádhera má prekvapivo čosi z európskej výbavy, thajskí aristokrati často cestovali do Francúzska a nosili odtiaľ rôzne suveníry. Okrem pôžitkov napríklad i nábytok, ktorým je vybavený jeden z palácov. Čosi kvaplo aj z britských ostrovov.
Honosné paláce sú obklopené priestrannými záhradami, jazierkami a kanálmi, stojí tu dokonca observatórium v podobe majáka. Jeden z kráľov rád z neho pozoroval okolie. Vnútro hlavného paláca Phra Thinang Aisawan Thiphya – Art (Zázračné sídlo osobnej slobody) – je zariadené nádherne čínsky. Čierny a červený lakovaný nábytok, vázy a lucerny sú ako vystrihnuté z čínskych historických filmov Čchena Kchaj-kea alebo Čanga I-moua.
Chodíme po palácoch naboso, s nálepkami našej turistickej skupiny. Po východe máme rozchod, stretneme sa pri autobuse. Kto chce, môže sa odviesť späť elektrickými miniautíčkami. Moja individualistická maličkosť sa búri, ale inak to nejde. Obchádzam sloniu rodinku, vykúzlenú z nejakého zeleného kríka a zamýšľam sa nad malou svätyňou v tvare kukurice. Alebo sa mi to len zdá? Je to forma, ktorá pochádza od Khmérov a nazýva sa prasat, podľa kráľa Prasat. Akokoľvek komicky nám to znie. Letáčiky zbieram.

Kto čaká v Ayuthai paláce, ako to bolo v mojom prípade, bude mierne sklamaný. Sú to predovšetkým ruiny. Ale veľkolepé. Ayuthaya bola viac než 400 rokov (1350-1767) hlavným mestom Siamského kráľovstva a bolo to jedno z najbohatších miest v Ázii. V 17. storočí prichádza do Siamu množstvo európskych cestovateľov a prirovnávajú mesto k Byzancii, popisujú mesto-labyrint s doslova zlatými uličkami. Jezuita Guy Tachard komentoval Ayuthayu v 17. storočí slovami: „Nevidíte nič než zlato. Na jednej soche Budhu je ho tu viac než vo všetkých svätostánkoch Európy.“ Siam dosiahol v tom období teritoriálny rozmach – zaberal dnešný Laos, Kambodžu a Myanmar (Barma). Na tróne sa vystriedalo 34 kráľov. Za zlatú éru sa však dnes považuje obdobie Suchotai (Sukhotai), ktoré bolo v 13. až 14. storočí prvým thajským kráľovstvom.

Našou prvou zastávkou je Wat Mahathat, sídlo vládcu mesta. Dominuje mu veľká socha Budhu sediaceho na tróne. Budhistická ikonografia pozná 7 polôh Budhu, medzi nimi je napríklad Budha

Viera Langerová  viac od autora »
Vaše reakcie [4]