Mlčanie s moslimom na ostrove Phuket

Azúrové more, pohoda ? Le Méridien.
Ostrov Phuket.
Let z Bangkoku na juh nie je celkom bezstarostný, nevieme presne, ako ďaleko postúpilo odstraňovanie škôd po cunami a do akej miery sú ututlané správy o náboženských nepokojoch. Moslimská menšina sa búri, požadujú svoju starú dobrú segregáciu. No predstaviť si asketický život zbavený zábavy a radostí (teda okrem tých duchovných) uprostred toho, čo vidíme z auta, ktoré nás vezie z letiska, je náročné. Opálení ľudia, uvoľnene popíjajúci hnusný alkohol v reštauračnej záľahe, polonahé ženy bez hanby vandrujúce po večerných uliciach rozvíreného Patongu... A tie nehoráznosti v masážnych salónoch, kde vystrkujú stehná a všetko možné, nehovoriac o plážach... Život uprostred tohto semenišťa hriechu, musí byť pre pobožného moslima fakt peklo!

V hoteli Le Méridien nás vítajú kvetinovými girlandami a  drinkom, z ktorého mi okamžite skrúti vnútornosti, preto prvé dojmy z majestátnosti tejto nádhery sú trochu skromné.  Počiatočné problémy však rýchlo prekonávame a hor sa k moru. Hotel Le Méridien je o chlp luxusnejší, ako by sme si predstavovali a želali, ale uzavretá pláž je viac než príjemná. Po bangko k skom pekle slastne odpadávame do ležadiel v tieni vysokých paliem. Spolu so šumom mora, nehanebným slnkom a nápojovým lístkom s päťdesiatkou rôznych exotických koktailov sme v ťažkej pohode.

Z ďalších dní stojí za zmienku toto: na pláž prichádza malý sloník Yin Yin, dokáže hrať na harmonike a pokyvkávať pri tom do taktu hlavou, objavuje sa po veľkom úspechu každý deň a turisti z neho šalejú. Raz ma z opojného spánku prebral vystrašený krik, naviac rusky. Ukázalo sa, že z blízkej džungle sa na pláž doplazil akýsi had a sporo oblečenej žene neponúkal jablko, ale chcel len nenápadne prejsť okolo. Tá začala vrieskať, pribehli policajti a riešili hada. Čo sa stalo ďalej neviem, až večer mi prišlo na um, že ten had nebol duch a môže sa zjaviť opäť. Ale zaťažovať sa v tomto raji nejakým hadom, nato som už mentálne zlenivela. Nech sa s tým trápia nejaké Evy.

A potom prišiel Silvester.
Tvrdohlavo som trvala na dôstojnej oslave a tak sme si kúpili lístky do jednej z hotelových reštaurácií: 200 dolárov bez pitia a bez akéhokoľvek iného programu. Najlacnejšia fľaša šampanského: 150 USD, do pohárov nenalievajú. Basta. Čert to ber, hovorím si nadnesene. Keď však môj syn s odporom pozerá na pochúťky od výmyslu sveta: mušle, tigrie krevety, ustrice, bravčové francúzske paštičky, pekingské kačice, steaky atď., prestávam sa ovládať. Nemajú pizzu. A tak si dáva žemľu so salámou. Za 50 dolárov!
O dvanástej krásny ohňostroj ako tak rozháňa nudu. Hudba hrala, nikto netancoval, nikto sa nesmial, nikto sa neopil, nik nespieval. Zábava je zrejme niečo, čo nevzniká automaticky. A možno sa zábava už nenosí, možno už je čímsi, čím je v Amerike fajčenie. Hrozná predstava! Našťastie dostávam z domu report o skvelom Silvestri v horách na chalupe, s kotlom gulášu, dobrým vínom, cigánskou kapelou a spevom až do rána. Uľaví sa mi a závidím.
Na druhý deň sa dozvedáme, že množstvu turistov z tej najdrahšej reštaurácie bolo po jedle zle, že dokonca bola v noci v hoteli záchranka. To mali z toho, že poriadne nepili a neveselili sa. Takých pán Boh trestá.

Mlčanie s moslimom.
Phuket City Tour.
Keď nás príde vyzdvihnúť sprievodca na prehliadku hlavným mestom Phuketu a rovnomennej provincie, pochopím skôr než nasadneme do auta. Na zrkadle sa kolíše zlatá platňa s citátom z Koránu. Chlapec nevie po anglicky ani ceknúť. „Vy ste náš sprievodca?“ kýve hlavou, že hej. “Hovoríte anglicky?“ pýtam sa ironicky. „Yes, speaking english,“ odpovedá. „To je tak všetko, čo sa dnes dozvieme,“ upozorňujem rodinu. Bohužiaľ je to tak. Namiesto zaujímavých dejín ostrova všetci mlčíme a vieme, čo bude nasledovať. Pri každom výšľape za fotograficky zaujímavým miestom čakáme pri aute. Chlapec sa modlí. Naša turistická agentúra nás ani tentoraz nesklamala.
Phuket, najväčší z thajských ostrovov so svojimi hlavnými plážami Pathong, Karong a Kata, je turistickou oázou, najpriateľskejšou najmä pre potápačov. Neustále míňame skupinky v čiernych skafandroch, s kyslíkovými bombami a plutvami.
Keď nás „sprievodca“ nemo vyhodí z auta a ukazuje kamsi na kopec, pochopíme, že tam asi niečo bude. Vyštveráme sa navrch. Maják, pred ním malá budhistická svätyňka, doslova obsypaná slonmi. Úctivo a vážne sa pokloním a zahľadím na oltárik, je tam nejaká správa. Obyčajná vizita, zasadená v zlate s nadpisom, že tento stánok boží venuje pamiatke kto? Nejaké čínsko-thajské meno. Obchodník s kurčatami. Toto ázijské krátke spojenie medzi náboženskou duchovnosťou a obchodným prakticizmom na vždy dostane.

V hlavnom meste provincie ma zaujíma najmä tzv. sino-portugalská architektúra, ktorú tu generovali čínsko-portugalskí obyvatelia. Prví Číňania prichádzali na ostrov z juhu, malajského ostrova Penang za prácou, kedysi sa tu ťažil cín. Keď namáhavo, pozbierajúc všetky svoje mimické schopnosti, sprievodcovi vysvetlíme, že hľadáme všetko, čo je old a ešte nejaké museum, hneď iniciatívne zastaví pred filatelistickým múzeom. Môj muž ma výstražne chytí za ruku a odvelí chytráka tam, kde je „old city“.
Ďalší rozhovor vyzerá takto:

„Monkey show?“
„No monkey show! Old city.“
„No cobra show?“
„No cobra show. Old city!
“No elephant show?“
„No elephant show. Old ci-ty!“

Náš inteligentný sprievodca kamsi zúfalo telefonuje a nakoniec, čuduj sa svete, sme v akejsi starej štvrti, kde si s úľavou nafotím čínske dvojposchodové obchodíky s bohato zdobenou terasou. To bolo bolesti a kriku!

Keď si o čosi neskôr listujem v miestnych časopisoch, narazím na rozprávanie o dome Khun Prachu na Krabi Road 98. Za minimálny poplatok otvoril svoj dom, kde prebiehalo natáčanie scén z filmu Nebo a zem Olivera Stona a Vražedné polia Rolanda Joffé, všetkým záujemcom. Naviac im rozpráva zaujímavú rodinnú históriu a ukazuje staré fotky. A nielen to, pýši sa aj zarámovaným portrétom prvej thajskej MISS. Z roku 1935! Na také miesta nás ale náš pravoverný nevodí. Veď aj film aj MISS sú vlastne fuj! A naviac bola matka Khuna Prachu nejaká Číňanka. To by nám teda fakt radšej ukázal opice, alebo kobry.

Miesta, kde zúri komercia.
Phuket Fantasy a Simon Cabaret Show.
Turistickí agenti zrejme strkajú turistov na jednotlivé atrakcie s rovnakou citlivosťou, akou sa štope vianočná hus. Po príchode na Phuket sa dozvedáme o našich večerných povinnostiach, aj keď po celodennom slnku na nejaké prihlúple show vôbec nemáme náladu. Je to však daň za našu lenivosť, s ktorou sme nechali agentov plánovať náš čas, vkus i vôľu.
Malé mikrobusy nás vezú z Patongu na druhý koniec ostrova, do príšerne gýčového zábavného parku, kde príval „zlata“, svetiel a všemožnej ligotavej nádhery zastavuje dych. Z každého rohu sa ozýva sladkastý mikrofónový džavot a po dvoch krokoch toho máme plné zuby. Pred predstavením Phuket Fantasy Show b

Viera Langerová  viac od autora »
Vaše reakcie [12]