Je Slovensko už celkom v čiči?

Súdruh vstáva. Nie je už najmladší, nevstáva sa mu ľahko. Lámka ho tlačí v ľavom kolene, i chrbtu chvíľu trvá, kým sa rozhýbe. Ale keď sa Súdruh skloní nad umývadlom, aby opláchol tvár, vie, že dnes je dobre. Pozerá sa na seba do zrkadla. „Každá z mojich vrások je kusom múdrosti a skúsenosti,“ pomyslí si predtým, ako si hodvábnym uterákom vysuší posledné kvapky vlažnej vody.

Súdruh raňajkuje. Niečo ľahké. Jogurt v pestrom obale. Nie je mu to nijako podozrivé, zvykol si už, že jogurty majú pestré obaly. Zvykol si aj, že novín číta každé ráno viacero, nielen Pravdu s kosákom a kladivom v záhlaví. I keď je už starší človek, dokázal sa prispôsobiť. Nepatrí on do starého železa, napadne mu, keď dáva prázdny téglik do koša a lyžičku do drezu. Počíta si ešte chvíľu, ale už nie noviny. Leninove spisy má najradšej. Otvorí skusmo v strede a s chuťou zhltne pár stránok z tretieho dielu. Čítanie klasikov mu pomáha uvedomiť si, že existuje niečo viac ako len jogurty vo farebných obaloch a viacero rôznych novín každý deň. Posedí ešte chvíľku.

Súdruh prichádza do práce. Áno, ešte ho je ťažko nahradiť, preto stále pracuje. Mohol by už odpočívať, ale radšej pracuje. Nejde mu o peniaze, už kedysi dávno ich mal dosť. Vie však, že ho tento štát potrebuje. Pretože on sa vyzná. Vedel o tomto štáte všetko ešte v čase, keď tí, čo ho teraz vedú, brúsili školské lavice. Pozná každého a každý sa s ním rád pozdraví. „Česť práci“ ako za starých dobrých čias to už nie je, ale i „Dobrý deň“ postačí, keď sa nedá inak. Veď je to myslené úprimne. Pristaví sa súdruh uprostred miestnosti. Pod nohami má reprezentatívny mäkký koberec, po ktorom už chodilo mnoho významných nôh. Nad hlavou luster, čo osvietil mnohé významné hlavy. Tu sa súdruh dobre cíti, jeho nohy sú rovnako významné a hlava rovnako dôležitá. Každý deň sa prechádza v týchto miestnostiach. To je jeho práca. Dnes mu prináleží česť privítať predsedu vlády, samotného prezidenta a hneď dvoch ministrov kultúry naraz. Bežný deň vo vašom pracovnom živote, ak ste rovnako cenný, skúsený a múdry ako Súdruh.

Súdruh pracuje s ľahkosťou sebe vlastnou. Pohybuje sa v politike už tak dlho, že ani keby chcel, neporáta tých ľudí, ktorí pokorne stískali jeho pravicu, očakávali jeho uvážené rozhodnutia, počúvali starostlivo pripravované prejavy. Pozerá na defilé mocných ľudí tohto štátu. Na chvíľu sa zasní, aké to bolo, keď v tejto miestnosti videl iných prezidentov a iných predsedov. Sladká spomienka mu prebehne celý telom. Všetko naokolo je mu také známe, nevie si predstaviť, ako si poradia bez neho, keď tu nebude. Nepomôže mobilný telefón, internet, ani demokratické voľby, veru nie. Skúseného, vetrom ošľahaného človeka, čo prežil všetky revolúcie, všetky vlády a všetky vrtkavé nálady svojich občanov, nikto nezastúpi.

Súdruh pozorne pozerá, ako sa stavajú do radu dnešní návštevníci prezidentského paláca. Prišli všetci a čakajú na neho, na Vedúceho kancelárie prezidenta republiky. Prebehne ešte raz očami po papieroch. Dátum sedí, miesto sedí, premiér sedí, ostatní stoja. Je 5. apríla 2006, sme v Bratislave, na Slovensku. Tak ako vždy, Súdruh je v správny čas na správnom mieste. Otvorí slávnostné dosky, zhlboka sa nadýchne a začne zvonivým slávnostným hlasom.

„Vážený pán predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky...“

Ďalšie články z pondelka 10. apríla 2006
Elena Akácsová: Na zabavúúúúú!
Soňa B. Karvayová: Šťastie je zložené z množstva malých potešení
Peter Pišťanek: Odišiel autor Solarisu