Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Ľuba Lacinová | 21.12.2006 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Život a smrť v Benátkach

Blank

Benátky sú romantickou kulisou pre príbehy letných lások. Ale aj v Benátkach sa ľudia rodia, umierajú a medzitým tam žijú a chodia do školy alebo do práce a majú svoje miesto v spoločenskom rebríčku, vlastnia a sú vlastnení, milujú sa a nenávidia a občas sa aj zavraždia. V Benátkach sa odohrávajú príbehy commissaria Guida Brunettiho, ktoré píše v Benátkach žijúca Američanka Donna Leonová. Commissario Brunetti je muž v strednom veku, šťastne ženatý s Paolou, dcérou významného a bohatého benátskeho grófa Faliera, učiteľkou angličtiny na miestnej univerzite. Falier si drží dôstojný odstup, ale má rád svoju dcéru a zaťovi občas pomôže informáciami z kruhov, do ktorých by sa obyčajný policajný komisár nikdy nedostal.

Živé mesto, žiadna divadelná kulisa karnevalu a gondolierov
Príbehy sa často začínajú vraždou. Obete sú zo všetkých stupňov spoločenského rebríčka. Brunetti trpezlivo rozplieta pradivo zložitých príbehov. Vypytuje sa, chodí po Benátkach, zavedie nás do chudobných kútov mesta, kde zabudnutí a neviditeľní ľudia prežívajú svoju mizériu, i do prepychových palácov, kde je buď povýšene trpený, alebo vyháňaný. Prechádzame mestom, ktoré žije so životmi svojich obyvateľov, svojej šľachty a svojich úradníkov, svojich študentov a svojich ilegálnych imigrantov. A svojich turistov. Leonová nám ukazuje parádne paláce aj polorozpadnuté chudobné štvrte, ukazuje všetky ročné obdobia s ich romantikou jari a mizériou počasia, ktorému sa turisti radi vyhnú. Proste živé mesto, žiadna divadelná kulisa karnevalu a gondolierov.

Krutá analýza talianskej spoločnosti
Čitateľ v knihách Donny Leonovej sleduje nielen vyšetrovanie prípadu, spoznáva nielen štruktúry mesta v benátskej lagúne, ale spoznáva aj zákulisie komunálnej politiky, svet tradičných šľachtických rodín i nových podnikateľov, a prenikania korupcie a mafie do toho všetkého. Miestami až krutá analýza talianskej spoločnosti zaberá minimálne rovnaký priestor ako pátranie „whodunit“. Donna Leonová vykresľuje spoločnosť štruktúrovanú podľa stavovských privilégií. Čestný politik z dvanástej knihy je outsider a jeho syn na elitnej vojenskej akadémii rovnako. Tam niekde je príčina, prečo zomrel práve on, tam niekde je príčina, prečo Brunetti jeho smrť vyšetrí, ale svetská spravodlivosť na páchateľa nedosiahne.

Zaujímavou postavou je Brunettiho manželka Paola. Majetok a postavenie jej otca prekračujú naše bežné predstavy. Paola je a nie je emancipovaná. Vyštudovala vysokú školu, vydala sa za študenta práva, ktorý sa stal policajným komisárom, pracuje, stará sa o rodinu, denne varí niekoľkochodové obedy a večere, číta knihy a má ideály. Jej ideály ju vedú k tomu, že rozbije výklad cestovnej kancelárie, k tomu, že temer exkomunikuje dcéru, keď sa pohŕdavo vyjadrí o ilegálnom prisťahovalcovi, ktorého smrť Brunetti vyšetruje. Paola je verná manželka, ale chce svoj priestor. Potrebuje svoju prácu, svoje názory a možnosť verejne ich vyjadriť. Umiernená feministka v medziach daných tradičnou spoločnosťou na jednej strane a ústretovým manželom na strane druhej.

Realistický zmysel pre česť a spravodlivosť
Aj Brunetti má zmysel pre česť, aj on hľadá spravodlivosť, ale realisticky odhaduje možné a pragmaticky sa nespolieha len na zákonné cestičky. Vie, že s ním nebudú spolupracovať inštitúcie, ale kamaráti v inštitúciách. Vie, že ak niečo od úradu chce, je zbytočné skúšať oficiálne postupy. Vždy je niekde niekto, kto za peniaze urobí to, čo by mal ktosi iný urobiť zadarmo. Keď sa on sám dostane do problémov – v deviatom príbehu Friends in high places vysvitne, že jeho byt oficiálne neexistuje –, ani na chvíľu nezvažuje oficiálnu cestu legalizácie stavby. Uvažuje, koho kde pozná a kto mu môže pomôcť. A pritom zostáva sympatickým chlapíkom, ktorý bojuje za spravodlivosť. Ale bojuje je príliš patetické slovo. On pre ňu tíško trpezlivo pracuje. Jeho metódy nie sú absolutisticky čisté, ale sú účinné. Donna Leonová na svojom hrdinovi demonštruje pre niekoho nepríjemnú skutočnosť: sú lepšie a horšie postupy, a tie lepšie vedú k uspokojivým cieľom, i keď nie sú absolútne najlepšie a nevedú k cieľom absolútnym.

Čestní outsideri, nie celkom čistí kladní hrdinovia a záporáci
V knihách Donny Leonovej sú vždy ľudia, ktorí sú a chcú byť čestní. A vždy zostávajú outsidermi. A sú tam ľudia v zásade čestní, ktorí poznajú nie celkom čisté skratky, ale nikdy nikomu vedome neškodia. To sú sympatickí kladní hrdinovia. A potom sú tam ostatní – tí, ktorí nielen tie menej čisté skratky používajú, ale ich aj vytvárajú a profitujú z nich. To sú nesympatickí záporní hrdinovia. Riešenie prípadov commissaria Brunettiho je výsledkom trpezlivého zbierania informácií. Autorka nás bezpečne dovedie k cieľu, ale nepredkladá nám logickú hru dedukcií v štýle príbehov Sherlocka Holmesa. Nedáva nám možnosť súťažiť s jej detektívom, kto skôr poskladá skladačku a odhalí vraha. Pravdu nám aj Brunettimu odhaľuje súčasne. Commissario vždy presne zistí, čo sa stalo, ako sa to stalo, kto a prečo to urobil. Ale často mu to nepomôže. V tom sa jeho príbehy vymykajú obvyklej schéme detektívnych románov.

Život a spoločnosť nie sú spravodliví
Detektívky sú vlastne rozprávky pre dospelých. Očakávame, že po mnohých peripetiách bude Zlo odhalené a podľa zásluhy potrestané. Prenesú nás na chvíľu do bezpečného iluzórneho sveta, ktorý je spravodlivý. Detektívky sa končia odhalením páchateľa a náznakom zaslúženého trestu, vymeraného svetskou spravodlivosťou. Leonová nám takúto katarziu neposkytne. Páchatelia sú príliš vysoko – či už v rebríčku spoločenskom, politickom, alebo mafiánskom. V niektorých príbehoch nám poskytne čiastočné zadosťučinenie vyššia spravodlivosť. Páchateľ spustil lavínu, ktorá napokon zachytila i jeho blízkych a on zostáva zlomený a osamelý, i keď pred spoločnosťou naďalej nedotknutý a nedotknuteľný. V iných sa musíme zmieriť s tým, že život a spoločnosť nie sú spravodliví, že zmysel spravodlivosť a česť sú vyhradené tým, ktorí to ďaleko nedotiahli, ale pre nás bežných čitateľov sú to práve tí, čo sú podobní ľuďom, ktorých môžeme občas stretať. Aj v Benátkach, aj v Bratislave sa dá žiť spokojný, občas aj šťastný život kdesi uprostred stredných vrstiev, len sa nesmieme zaujímať o to, čo je nižšie a vyššie, ak sa chceme vyhnúť smútku a bezmocnosti.

Písané pre viac od autora »

:: Súvisiace reklamné odkazy