Akého rodu sú voľby?

Voľba je podstatné meno ženského rodu. Jeho množným číslom sú voľby. Podstatné mená si gramaticky svoj rod prenášajú do množného čísla. V rovine metaforickej sa môže prihodiť čokoľvek. O tom, aký je metaforický rod volieb, konkrétne volieb parlamentných a konkrétne parlamentných volieb na Slovensku, uvažuje kniha Kradmá ruka feministky rozvažuje za plentou.

Rod nie je to isté čo pohlavie. Pohlavie dokážeme rozoznať podľa známych vonkajších znakov. Pohlavie ženy bude vždy rovnaké, či už žena žije vo Švédsku, Iráne alebo na Slovensku. Rod je tvorený možnosťami, povinnosťami, právami a očakávaniami, ktoré od človeka ženského alebo mužského pohlavia máme. Rodové postavenie ženy je iné vo Švédsku, iné na Slovensku, iné v Iráne. Pohlavie stvoril Boh alebo príroda alebo nejaká iná vyššia sila mimo nášho dosahu. Rod stvorili ľudia, a preto to, čo je jeho obsahom, môžu ľudia meniť. Preto má význam sa ním zaoberať.

Ženský rod v parlamentných voľbách roku 2006
Kniha dvoch študentiek Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, jednej riadnej a druhej doktorandky, sa zaoberá rodovými aspektmi parlamentných volieb na Slovensku v roku 2006. Oveľa viac pozornosti pritom venuje rodu ženskému. Je jediná s takýmto pohľadom, takže už tým je zaujímavá. Zameriava sa na tie ženy, ktoré do politiky vstúpili aktívne, či už ako nové kandidátky, alebo ako opakovane kandidujúce poslankyne. Človek aktívne vstupujúci do politiky musí úspešne zvládnuť tri kroky. Musí prijať osobné rozhodnutie a držať sa ho. Musí sa presadiť v straníckych štruktúrach a dostať sa na zvoliteľné miesto na kandidátnej listine. A napokon musí presvedčiť voličov o svojich kvalitách. Už prvý krok je práve z rodového hľadiska zaujímavou témou na diskusiu: prečo ho ženy robia zriedkavejšie ako muži? Nemyslím si, že správna odpoveď je triviálne „lebo nechcú“. Lenže diskusia na túto tému nie je na Slovensku vedená tónom voči ženám práve prívetivým alebo, nedajbože, vecným, a tak sa netreba čudovať, že ani autorkám knihy sa do nej nechce. Nezaoberajú sa ani tretím štádiom – čo na to voliči. Sústreďujú sa na to, čo sa deje vo vnútrostraníckom a čo vo verejnom priestore so ženami, ktoré sa rozhodli o miesto poslankyne bojovať.

Musia si zaistiť dôstojné miesto na kandidátnej listine. Politologická teória hodnotí ich tvorbu podľa miery formalizovanosti a centralizovanosti. V praxi ide o to, nakoľko sú pravidlá výberu kandidátov presne definované a nakoľko môže spolurozhodovať členská základňa napríklad prostredníctvom tzv. primárok. SDKÚ – DS ich má vo svojich stanovách, ale odvolajúc sa na predčasnosť volieb v roku 2006 ich vynechala a rozhodovanie ponechala na republikovú radu. Obsadzovanie kandidátnej listiny ĽS – HZDS je výsostne neformalizované a úplne centralizované v rukách predsedu. Smer – SD rozhoduje centralizovane a formalizovane. V KDH má konečné slovo v zložení kandidátok Rada KDH, teda centrum, ale či a aké sú pravidlá pre ich zostavenie, nie je v stanovách Hnutia jasne definované.

Kandidatúre žien najviac šancí dáva decentralizovaný a formalizovaný postup. Ľahšie sa vstupuje do hry, ktorá má jasné pravidlá, a je ľahšie presvedčiť časť veľkej skupiny ako skupinku malú až jednočlennú. Z významných politických strán má takýto systém iba SDKÚ – DS – až na to, že vo voľbách 2006 ho nedodržala. Náš volebný systém, teda pomerný systém s 5 % hranicou, je však pre kandidujúce ženy priaznivý. Vo väčšinovom systéme strany radšej nasadzujú mužov, pri absencii minimálnej hranice sa zase miesta v parlamente rozdelia aj medzi malé radikálne strany, ktoré získajú 1 – 2 kreslá a na čelo kandidátky stavajú obvykle iba mužov.

Rodina, rodičia a ženy vo volebných programoch strán
Strany pred voľbami pripravujú nielen kandidátne listiny, ale aj volebné programy. Nie že by ich voliči masovo čítali a podľa nich sa rozhodovali, ale možno očakávať, že v prípade volebného úspechu ich strany budú aspoň čiastočne plniť. Autorky sa pozreli na to, ako sa v nich venujú rodovej problematike. Temer všetky programy zdôrazňujú rodinu, prevažne „tradičnú“. Chcú jej pomáhať zvýhodňovaním mladých rodín, či už úľavami, alebo priamymi príspevkami. KDH, strana zdôrazňujúca „prirodzené prostredie rodiny“ ako priestor, do ktorého štát nemá zasahovať, ju chce chrániť ústavným zákonom pred vplyvmi vnášanými na Slovensko „medzinárodnými organizáciami“. Chce podporovať úplné rodiny a sankcionovať tie, ktoré otec opustil, zrušením Fondu náhradného výživného. Sankcionovať tým pádom bude matky a deti, nie nezodpovedných otcov. SDKÚ – DS uznáva aj neúplnú rodinu za hodnú podpory. Má komplexný program postupného návratu žien po materskej dovolenke do práce. Žien, nie rodičov. Prakticky všetky strany pod pojmom „rodič“ myslia „matka“, i keď explicitne to nehovoria. Iba Občianska kandidátka Demokratickej únie, ktorá bola súčasťou kandidátky Slobodného fóra, požadovala povinnú dvojmesačnú rodičovskú dovolenku pre otcov. SMK venovala vo svojom programe pozornosť nielen rovnosti pohlaví všeobecne, konkrétnejšie rovnakej odmene za rovnakú prácu, ale i problematike domáceho násilia. Sľubovala rozširovanie siete útulkov pre jeho obete na južnom Slovensku. Smer – SD vo svojom programe ľudí nedelí na mužov a ženy, prípadne rodičov a bezdetných, ale na chudobných a bohatých.

Vzhľad, súkromie, emócie a mäkké témy političiek
Programy sú dokumenty trochu dlhé a trochu nudné a voliča ovplyvnia skôr médiá. Autorky sa bližšie pozreli na štyri denníky: Sme, Hospodárske noviny, Pravdu a Nový čas. Z ich analýzy vyplynulo, že i keď venujú istú pozornosť výraznejším političkám alebo kandidátkam, sústreďujú sa na ich vzhľad, na ich súkromie (prvá otázka pre Moniku Beňovú v istom rozhovore bola: „Netrpí vašou neprítomnosťou syn Martin?“), na ich emócie. Ak zvýši hlas muž, je rázny. Ak zvýši hlas žena, je hysterická. Ak sa žien pýtajú na odborné veci, obvykle sa sústreďujú na tzv. mäkké témy – sociálne otázky, zdravotníctvo, vzdelávanie, starostlivosť o deti, životné prostredie. A keď sa političke niečo podarí, pochvália ju: „Vyriešili ste to ako chlap.“

Autorky sa vo svojej knihe venujú opisu situácie. Nesnažia sa hľadať príčiny. Je to tak dobre – určité pokusy v tomto smere vyšli v minulosti od skúsených sociologičiek a sociológov, disponujúcich tímami spolupracovníkov a sieťami anketárov, a zásadné odpovede zatiaľ nenašli. Táto knižočka zostane zaujímavým dokumentom o správaní politických strán a médií v čase okolo volieb 2006 voči ženám. Jej názov naznačuje, že žena cítiaca sa ako feministka by sa mala ako feministka správať i pri volebnom akte. Na Slovensku to nemusí byť práve jednoduché. Voliť v minulých voľbách strany, ktoré boli voči problémom dotýkajúcim sa predovšetkým žien najviac ústretové, by znamenalo darovať hlas do druhého skrutínia. Ale poznám v mojom okolí viacero mužov, ktorí zaťali zuby, volili, ako volili, a cielene krúžkovali ženy. Aspoň na jednej sa všetci zhodli. Že ich bolo dosť (a iste aj dosť žien), bolo na výsledku vidno.

Ľubica Kobová, Zuzana Maďarová: Kradmá ruka feministky rozvažuje za plentou. Aspekty parlamentných volieb. Aspekt, Bratislava 2007. 120 strán.