Štvornožky vzad!

Vraj existuje metóda liečenia problémov s chrbticou založená na chodení po štyroch. Povedal mi to fyzioterapeut Jožko. Len tak medzi rečou.

- To akože stále treba chodiť po štyroch? – spýtala som sa pribrzdene. Bol podvečer a ja som toho mala za sebou ten deň už veľa.

- Čo najviac, - povedal Jožko.

- Aj dospelí?

- Práve dospelí. Je to veľmi prirodzená poloha. Postojačky sú ľudia často všelijako pokrútení, majú kopu zlozvykov, keď chodia po štyroch, váha sa rozloží na štyri končatiny a chrbtica si konečne oddýchne.

Zasnívala som sa. Predstavila som si, ako sa na štyroch presúšajú po kanceláriách zaslúžilí pracovníci trpiaci sedavým zamestnaním. Ako po štyroch behá matka rodiny od sporáka k hlučne odstreďujúcej práčke. Ako sa po štyroch vlečie domov otec rodiny, ktorý v pote tváre od svitu do mrku zarába na chlieb v programátorskej firme. Alebo aj naopak: otec k práčke a matka z roboty, nech neprikrmujem rodové stereotypy. Ak by sa štvornohá terapia rozšírila medzi stále viac chrbticovo postihnutú verejnosť, malo by to ďalekosiahle následky. Po uliciach by behali štvornohí vyoblekovaní kolegovia z firmy a museli by mať kravaty uviazané celkom na krátko, aby si ich nevláčili po zemi. Na psích výstavách by ste museli vynaložiť isté sústredenie, aby ste medzi adeptov na bonitáciu nezamiešali aj pána inžiniera z výboru pre ratlíkov. Módny priemysel by musel zareagovať výrobou chráničov na kolená materiálovo, farebne, aj tematicky korešpondujúcimi so sezónnym oblečením. Možno by časom zaviedli aj alternatívne bankomaty, telefónne automaty, smetné koše, zvončeky a turnikety celkom nízko pri zemi pre tých, čo majú štvornohosť predpísanú od lekára. Prečo by sme sa k tomu nevrátili, keď je to prirodzenejšie, veď boli časy, keď sme po štyroch chodili všetci. Myslím tým nielen úsvit nášho ľudského druhu, ale aj obdobie, keď sme ešte vzdorovali rodičmi vštepovanej myšlienke, že chodiť po dvoch sa oplatí.

Moja babička zvykne hovorievať: keď sa niečo nedarí, treba sa vrátiť a začať od začiatku. A neplatí to len na koláče a rozštrikované svetre. Akosi sa tento prístup začína uplatňovať aj v oblasti liečenia, životosprávy a stravovania. Minule mi ktosi prezentoval vedeckú teóriu o tom, že väčšina chorôb pochádza z hygieny, takže cestou k zdraviu je prestať sa umývať, prípadne aspoň vôbec nepoužívať mydlo. Poznám viacero ľudí, ktorí sa stravujú systémom, ktorý by určite oslovil ľudí z doby kamennej, presnejšie z obdobia, keď síce mali horiaci konár zo stromu zapáleného bleskom, ale omylom ho zabudli v daždi. Teda klíčky, bylinky, surová zelenina a koniec. Poznám aj teórie o tom, že najdlhšie si požijú tí, čo sú na hranici podvýživy, čo jedia len občas ako naši predkovia, čo len raz za čas ulovili nejakého chorého bizóna a inak dlho nič. Každú chvíľu ma niekto volá na nejaký kurz šamanizmu a počúvania vlastného vnútra. Už mi aspoň desaťkrát prišiel mail o tom, že ak používam šampón, deodorant, mobilný telefón, alebo osviežovač vzduchu, isto iste dostanem rakovinu. Dospeli sme vývojom tak ďaleko, že je najvyšší čas obrátiť loď a vydať sa na spiatočnú cestu? Späť do veku nevinnosti, do nepoškvrneného lona divokej prírody s perspektívou, že sa dožijeme priemerného veku dvadsaťpäť rokov? Alebo sú všetky tie teórie o návrate k prirodzenosti len snívaním unaveného dospelého človeka o časoch detstva, keď chodil po štyroch, jedol vlastné sople a nestaral sa o to, ako zdražie benzín a kedy bude armagedon?

Vonku sa začalo stmievať. Fyzioterapeut Jožko s neutíchajúcim optimizmom vyťahoval najrôznejšie rehabilitačné pomôcky. Môj syn nebezpečne manipuloval so sedemkilovými činkami. Na chodníku za oknom sa tackal opilec. Strácal a znovu nachádzal duševnú aj telesnú rovnováhu. Potom pomaly uvážlivo klesol na štyri a o poznanie istejšie postupoval k domovu.

Keď už iné nie, aspoň tá jeho chrbtica si odpočinie. Keď sa niečo nedarí, treba začať od začiatku.

Ďalšie články z piatka 10. marca 2006
Soňa B. Karvayová: Muž čelom k sporáku
Miroslav Ulman: Na samote pri lese každý to rád inak
Imrich Rešeta ml.: Sú tu, a možno aj nie!