Príbeh citrónovej omáčky

Štedrý večer v našej rodine trávime hromadne s dopredu určenou deľbou práce. Naposledy som úlohu hostiteľa hrala ja, takže som mala na starosti dekorácie, rybu, dezert a následné upratovanie vrátane zoškrabovania vosku z parkiet a čokoládového koláča z gauča. Nevadilo mi to, tieto funkcie ma celkom úprimne bavia viac než varenie kapustnice alebo výroba hektolitrov vianočného šalátu. Keďže mám rada pocit dokonalosti, rozhodla som sa urobiť k rybe citrónovú omáčku.

Prejdem rovno k veci. Omáčka sa nepodarila. Podľa môjho názoru bola dosť hnusná a žiadne moje vylepšovacie pokusy ju nijako výrazne nevylepšili. Všetci už boli zhromaždení, jedlo pripravené, len ja som nad šporákom smutne hľadela do kastróla a nevedela sa zmieriť s debaklom.

- A prečo si tú omáčku robila zas, keď už minulý rok sa ti nepodarila? – spýtala sa ma sestra.

- Minulý rok? – spýtala som sa šokovane.

- Áno, minulý rok na Štedrý večer si robila citrónovú omáčku k rybe a nikto ju nejedol. Bola hnusná, - povedala mi moja jediná dobrá sestra cynicky.

Na žiadnu citrónovú omáčku z minulých Vianoc som sa nepamätala. A tak sa sestra dala do rozprávania podrobností z toho večera, do detailov, ktoré ma mali ako pacienta po amnézii doviesť na stopu vymazanej spomienky a k poznaniu krutej pravdy o mojom dvojnásobnom zlyhaní. Nakoniec som si spomenula, ale veľmi, naozaj veľmi matne.

- Nebude to tým, že ty si veci, ktoré sa ti nepodarili, jednoducho nepamätáš? – spýtala sa ma sestra.

Prinútilo ma to zamyslieť sa. Možno je to naozaj tak. Možno naozaj nie som taká skvelá kuchárka. Možno som nemala v škole až také dobré známky. Možno nie som až taká obľúbená v spoločnosti, ako som si doteraz myslela. Možno ma len moja pamäť tak milosrdne chráni pred krutou pravdou. Ešteže mám sestru, ktorá si neúspechy pamätá jasne a zreteľne a tie moje má dokonca zaznačené neblednúcim zlatým písmom.

Spomenula som si na seriál BBC o vývoji detí. Skúmali, prečo sú niektoré deti šťastnejšie než iné a ich pocit šťastia porovnávali s pocitom šťastia ich rodičov. Dali im za úlohu vymenovať tri šťastné a tri nešťastné udalosti v ich živote. Niektorí rodičia prekvapivo a bez zaváhania chrlili niekoľko šťastných okamihov za sebou, iní si zase na nič šťastné nevedeli spomenúť a spomínali len nespravodlivosti, nešťastia a vlastné zlyhania. Nie je to vlastne tak, že otázka šťastia je otázkou selekcie našej pamäti? Má môj prevažne optimistický pohľad na život niečo do činenia s tým, že si neúspechy a zlyhania pamätám menej zreteľne, hmlisto, a niektoré dokonca vôbec? Má opatrnosť a úzkosť iných ľudí súvislosť s tým, že podobným spôsobom vymazávajú z pamäti svoje úspechy, či okamihy radosti a šťastia?

Ak ste si niekedy v živote písali denník, tiež sa vám možno stalo, že väčšinu záznamov ste si robili vtedy, keď ste boli nahnevaní, sklamaní, ukrivdení alebo plní pochybností. Radosť a šťastie ľudia nepotrebujú prácne spracovávať, preto sa sotva dostanú na papier, ale potom aj denníky sú vlastne výberom toho horšieho, čo sa vám v živote stalo. Možno by stálo za to založiť si zošit na dobré veci, na záznamy o malých víťazstvách, pekných veciach, pochvalách a šťastných zážitkoch. Nech sa je k čomu vracať.

V mojom prípade v tom mám už celkom jasno. Môj pocit šťastia má z veľkej časti na svedomí kombinácia zlej pamäti a dobrých ľudí okolo mňa. Pretože omáčku z týchto Vianoc nakoniec moji najbližší predsa len zjedli.