Zaplať a ja ti odpustím

V jednej izraelskej škôlke mali problém s rodičmi, ktorí si popoludní chodili po deti neskôr, než bolo dohodnuté, a tak zaviedli symbolický poplatok za meškanie. Sľubovali si od toho, že ľuďom bude ľúto vyhodených peňazí a budú sa snažiť chodiť načas. Mýlili sa. Výsledkom bolo, že meškalo viac rodičov, pretože si za meškanie zaplatili a nemali výčitky svedomia.

Jasné, čas sú peniaze. Buď máte jedno, alebo druhé. Jedno platíte druhým a naopak. Keby v škôlke zvýšili poplatok zo symbolického na vyšší, mohla si učiteľka, ktorá s deťmi zostávala každý deň v práci dlhšie, z pokút od rodičov raz za dva týždne kúpiť nový sveter alebo raz za rok ísť na dovolenku. Vynahradiť si emocionálnu ujmu zo zotrvávania v práci niečím, čo sa dá kúpiť za peniaze. Keby sme poplatky z omeškania zaviedli aj u nás, bola by som napríklad ja občas trochu chudobnejšia, ale ľudia, ktorí pokladajú päťminútové meškania za poklesok porovnateľný so spreneverou peňazí určených pre africké siroty, by si mohli za pokuty kúpiť niečo na nervy, relaxačný pobyt v kúpeľoch, alebo užívateľsky priateľskú guľovnicu na odstrel meškačov a dobrého advokáta k tomu.

Lenže rozjatrené emócie a peniaze patria k sebe viac, než by sa zdalo. Za plat, ktorý dostávajú zamestnanci, si ich šéfovia kupujú trpezlivosť počúvať ich často celkom scestné príkazy a pripomienky. Súčasťou mnohých mojich honorárov je poplatok za to, že moja pravačka nevymrští šálku kávy ani popolník a nehodí nič z toho nikomu do hlavy. Súčasťou sumy peňazí, ktoré aj vám chodia každý mesiac na účet, je často tichá dohoda, že budete sedieť na zbytočných poradách a namiesto zívania, trieskania dverami, či zúfalého plaču budete vykonávať duchovné cvičenia a budete hovoriť a robiť, čo sa od vás očakáva.
Poznám chlapíka, ktorý má od nedeľného popoludnia depresie z pondelka, pred poradami zvracia na toaletách a svojho šéfa by najradšej rituálne zavraždil, dostáva však taký veľký plat, že celé to martýrium podstupuje, pretože si tak môže dovoliť kopu akostného alkoholu a drahého psychiatra. Viem o inom chlapíkovi, ktorý vždy, keď s niekým vybabre, pošle pár stokorún na prvý charitatívny účet, na ktorý natrafí. Svetaznalí muži platia svojim manželkám takzvané držhubné a manželky teda nevidia a nepočujú, čo majú nevidieť a nepočuť a idú si kúpiť nové čižmy, nové prsia a kilo belgickej čokolády.

Odpustky majú rôznu formu, ale vždy je na začiatku niekto, kto má v peňaženke husto a v duši pocit viny a potom niekto, kto na tú hru pristúpi. Otázkou je, či je ten obchod skutočne výhodný. Predstavujem si napríklad tú učiteľku z izraelskej škôlky a premýšľam, či by z tých svetrov a dovoleniek mala naozaj radosť, alebo by ju stále štvalo, že po celý rok bola o hodinu neskôr doma pri vlastných deťoch. Aj ja som totiž kedysi mala za kufor šiat, ktoré som nikdy nenosila, pretože som si vždy musela spomenúť, čo predchádzalo tým výčitkám svedomia, ktoré spôsobili, že som ich dostala.

Emócie treba vyvažovať emóciami. Niet takých peňazí, niet takej hmoty, ktoré by boli schopné ich skutočne zahojiť. A nie je to o idealizme, ale o prostom pozorovaní javu, že sú isté substancie, ktoré sú vzájomne nezlučiteľné. Určite nie dlhodobo a určite nie na ceste ku šťastiu.

Ďalšie články z piatka 17. marca 2006
Ester Ralbovská: Podrobím sa trestu, nebudem jesť tresku 
David Reten: Banánový Joe, Brumteles, Beethoven a ostatní podozriví
Imrich Rešeta ml.: Filmárske lekcie z klaustrofóbie