Invázia uchvatiteľov duší

Vznešená matka príroda sa zobúdza do zeleného jarného dňa, slnce v rozpuku zalieva zlatistým svitom brezovú aleju. Mačky šantia na šindľových strechách, z domčúrika vykročí na priedomie mamulienka, v dlaniach koláč s medom a kvietkovaný džbán kakauka, ktoré rozvoniava široko-ďaleko. Už sa zlieta kŕdeľ deťúreniec, bežia zo všetkých dvorov, svorne sa tešia. Koláč mizne v detských bruškách, výdatne zapíjaný kakaukom, zarýpané tváričky rámujú plné líčka a úsmev od ucha k uchu. Niet toľko drog na svete, koľko šťastia je v tom obraze a ja sa zobúdzam obliaty studeným potom. Ten sen už poznám príliš dôverne na to, aby som ho dosníval do konca. On totiž pokračuje, a je o to desivejší, že podobne prvoplánovým rozkošným spôsobom sa nasýtené deti podujmú šikanovať chlapča, ktoré ako jediné nemá rado medový koláč a kakauko.

Asi to bude len zákerná hra medzi mnou a mojím podvedomím. Snívajú sa mi reklamné sny, vlastne normálne reklamy, v ktorých sa objavujem vždy ako ten, čo nezapadá. Ten, čo neje medový koláč a nepije kakauko, ten, čo mu zhorel dom, lebo sa nepoistil, ten, čo zostal posledný na mieste, kde nemá čo hľadať, lebo si nekúpil auto, ten, čo skončil v kontajneri nula plus jeden, lebo si nezaložil stavebné sporenie, ten, čo umiera na obyčajnú nádchu, lebo včas nenasadil Coldrex. Cítim sa podvedený, lebo reklamy som mal vždy rád. Až v poslednom čase ma desia. Len čo sa v telke objaví nejaká nová reklama plná šťastných umelých plastikových ľudí, moje podvedomie okamžite začne pracovať na tej jej verzii, v ktorej ja som ten, čo sa nezúčastnil a musím preto niesť desivé následky.

Pokiaľ som sám, je to v poriadku – môj problém a ja sa s ním vysporiadam, ale ak sám nie som a reklamy spôsobujú podobnú neistotu aj ďalším ľuďom, existuje reálna hrozba a my by sme jej mali čeliť. Ako sa však brániť invázii uchvatiteľov duší, ktorí sa nepotia, nepoznajú smútok a stres a všetky problémy dokážu vyriešiť použitím práve toho výrobku, na ktorý je ich reklama? Navrhujem znova rozprávať ich príbehy tak, ako by sa diali v tom našom svete. Keď sa nám oni snažia vnútiť svoj umelý svet ako jediný správny, prečo by sme im to nevrátili podobným spôsobom a nevystavili ich našej realite?

Skúsme najprv chlapíka, ktorý sa teší z nového autiaka tak, že nevie prísť na meno vlastnému decku. Veď to je jasný prípad pre sociálku. Vdovec, manželka spáchala samovraždu pre jeho automobilový fetiš, ostal sám so synom, navyše si nie je istý, či je naozaj jeho. Náhodný svedok tej situácie už ho nahlásil, deň-dva a má tých ľudí zo sociálky doma. Stačí, aby otvorili garáž a uvideli, ako žijú. Chlapec experimentuje v kuchyni s polotovarom v konzerve, príborom a mikrovlnkou, ponechaný vlastnému osudu krkavčím otcom. Ten sa v koženom sado-maso oblečku liepa po karosérii auta, oblizuje stierače a hladí sa v rozkorku. Berú ho okamžite, chlapca tiež. Tomu bude hádam v detskom domove lepšie, možno nájde novú rodinu, napokon, nie on je pošuk, ale tatko. Jemu kolegovia v ústave predvedú onakvejšie zábavky...

Iný príbeh: čašníci pobiehajú po uliciach s plnými krígľami piva. Čo ďalej? Pár zvedavcov sa pozerá a majú z nich prču. Nenaháňa ich nikto, pivári sedia v krčme a nadájajú sa inou značkou. Nás veru rožkom neopijete.

Kto bude ďalší? Ktokoľvek, nedajme sa, priatelia. Oni do nás šťastnou slastnou fikciou z reklamy, my do nich surovým realizmom zo života. Ako by mali vyzerať známe reklamy, aby sa im dalo veriť?

Ďalšie články zo stredy 15. marca 2006
Lukáš Krivošík: Zázrak na Dunaji – repríza nebude
Peter Pišťanek: Dojčenie a antikoncepcia – Andropauza – Asymetria semenníkov
Rado Ondřejíček: Belle and Sebastian – The Life Pursuit