Odrežte mi nohu!

Sú ľudia, ktorí zo všetkého najviac túžia po amputácii. Nie sú psychopati, nemajú depresie, ani Freuda v tom netreba hľadať. Strávili pár desiatok rokov obchádzaním psychiatrov, pojedli všetko, čo farmaceutický priemysel za ten čas v danej oblasti vyprodukoval, ale nič sa nezmenilo. Tam, kde niekto cíti, že bez piercingu jeho telo nikdy nebude úplné, tam sú oni presvedčení, že pocit uspokojenia sa dostaví, až keď prídu o svoju ruku, nohu, alebo hneď aj dve. Videl som o nich dokument na Discovery Channel a zdal sa mi ako ťažká mystifikácia. Lenže asi to bude pravda, títo ľudia skutočne existujú a podaktorí dosiahli svoj cieľ celkom legálnou cestou. Namiesto toho, aby boli odkázaní nastaviť sa pod prichádzajúci vlak, alebo na autoamputáciu podľa príručky „Chirurgem snadno a rychle“.

Nám, čo v sebe nosíme bežné túžby stredného prúdu, pripadajú takí ľudia ako blázni. Dokonca škodliví blázni, ak nám niekto pripomenie, že sa nimi zaoberajú lekárske kapacity, ktoré by ten čas mohli venovať niekomu normálnejšiemu, niekomu ako my. Ale je rozdiel medzi šiestimi miliardami nás a pár stovkami ich taký priepastný?

Každý z nás občas nie je spokojný s tým, čo predstavuje sám pred sebou. Všetci dokážeme zo seba vydeliť city, veci a osoby, ktoré k nám neodmysliteľne patria. Stačí, aby som bol neochvejne presvedčený, že to tak musím spraviť. Nezáleží na tom, za akých okolností som dospel k svojim záverom, nezáleží na ničom, čo by dokázalo narušiť rútiacu sa špirálu scestných myšlienok. S pevným presvedčením som schopný čohokoľvek a väčšina ľudí spolu so mnou. Dokážeme si spôsobiť bolesť oveľa väčšiu a dlhodobejšiu, než môže byť nejaká dobre anestéziovaná amputácia. Dokážeme ju spôsobiť aj iným, v mene najlepších úmyslov, spoliehajúc sa na vlastné predstavy o spoločnom dobre.

Sme zvedaví, čo sa asi deje v hlave človeka túžiaceho prísť o obe nohy, čo najvyššie nad kolenami. Možno keby sa to dalo, nenašli by sme v tej hlave nutkanie o nič silnejšie a čudnejšie ako všetky naše vlastné, vďaka ktorým sme spravili svoje doterajšie, stokrát oľutované chyby. Túžba prísť o nohu môže v prípade nenaplnenia spôsobovať tie isté muky ako celkom akceptovaná túžba urobiť nejakú zásadnú zmenu vo svojom živote. „Tá noha k tebe nepatrí“ človeku intenzívne našepkáva ten istý vnútorný radca, ktorý inému šepká „Už ju nemiluješ a potrebuješ pred ňou utekať“. Sú to vlastne dve veľmi podobné veci. Ešte aj vtedy, keď je po všetkom a zlý vnútorný radca sa začne vyžívať vo vete „Pozri, čo si spravil, len sa dobre pozri“. Noha nedorastie určite, odčiniť všetky sklamania je s najväčšou pravdepodobnosťou rovnako ireverzibilný proces.

Človek, čo sa nevie zmieriť s vlastnou nohou, má svojím spôsobom šťastie v nešťastí. Je pod dozorom a ochranou. Kopa iných ľudí sa postará, aby sa jej zbavil, až keď sa vyčerpajú všetky iné možnosti. Chlapíkovi z dokumentu to trvalo 20 rokov. Za ten čas mu ukázali všetko, čo ho bez nohy čaká, stokrát ho prosili, nadávali mu, ponižovali, vyhlasovali za blázna a liečili ho. Až keď ani potom neustúpil, konzílium psychiatrov povolilo operáciu. Ak by mu bolo za nohou náhodou ľúto, môže pokojne spávať, pretože vie, že to bola jeho jediná možnosť a nič iné už nemohol spraviť.

Snáď jedného dňa, keď pochopíme, že chýbajúca noha nemusí byť tá najbolestivejšia strata, akú sme schopní si sami privodiť, začne niekto takto chrániť aj nás, bežných ľudí. Po mestách budú visieť reklamy „Dajte si pozor na to, čo chcete, lebo sa vám to splní“, bezplatné linky Ochrany pred sebou samým budú non-stop v pohotovosti. A na Discovery Channel pôjde dokument o človeku, ktorý bol natoľko presvedčený, že musí opustiť iného, až to nakoniec spravil.