Život proti sebe

Niekedy večer, tesne predtým, ako prestanem vnímať, a zaspať sa stále ešte len pokúšam, mám chuť a odhodlanie spraviť strašne veľa vecí. Vynárajú sa jedna po druhej, snažia sa obchádzať obvyklé postupy a žiadajú uplatniť svoje právo stať sa skutočnosťou. Mozog, unavený z celého dňa, sa nedokáže brániť argumentmi, ako by sa na správny mozog patrilo. Cíti, že prehráva, i keď čas je na jeho strane. Dookola opakuje ten istý signál. „Počkaj s tým do rána,“ bráni ma zo všetkých síl a vo väčšine prípadov to nakoniec stačí. Nevstanem a neuskutočním telefonát, ktorý mám zakázaný, i keď som práve presvedčený, že už ho nedokážem ďalej odkladať. Nespravím žiadnu z vecí, ktoré mi za iných podmienok pripadajú hlúpe, nevhodné, zbabelé a nenapraviteľné. Skôr či neskôr zaspím a všetko to, čo dostáva svoju silu až s prichádzajúcim večerom a samotou mimo ostatných ľudí, zaspí spolu so mnou.

Ráno je ráno. Cítim sa, akoby nádoby, večer hroziace svojím bezprostredným vyliatím zo mňa, niekto celú noc prečerpával kamsi do hlbokej stoky. Ten niekto sa hrozne namakal, ale výsledok stojí za to. Nádoby sa znova začínajú plniť takmer odo dna. Najbližších pár hodín nie je treba bojovať. Môžem premýšľať nad tým, prečo mám nakoniec radosť, ak dokážem robiť veci rozumne a nie tak, ako po tom túžim niekde v hĺbke.

Viem, čo hovorí grécka stoická filozofia o prekonávaní prirodzených afektov silou ľudského rozumu. Dokážem sa stotožniť s tým, že toto je práve to, čo nás oddeľuje od zvierat. Že sa nepárime vždy, keď na to máme chuť a s kýmkoľvek, kto sa nedokáže ubrániť, že sa nezabíjame pri každom jednom spore, že dokážeme ustupovať aj inak ako zo strachu a že sme na seba hrdí, ak sa nám darí žiť tak, ak neskôr môžeme bez obáv prevziať za svoje minulé kroky plnú zodpovednosť. Napriek tomu, nie som si celkom istý, či je správne vždy konať až s chladnou hlavou a snažiť sa nerobiť nič, čo by odhaľovalo okoliu, aj tomu najintímnejšiemu, to po čom naozaj túžime.

Opovrhujeme ľuďmi, s ktorými mávajú ich pudy. Luxus opakovať svoje predchádzajúce chyby, hovoriť bez akejkoľvek autocenzúry a konať vtedy, keď sa ostatní radšej pokúšajú zaspať, odpúšťame len géniom, kde sa občasná primitívnosť v riadení už akosi predpokladá. Sami sa prísne strážime. Skúmame svoje správanie a neustále sa chceme učiť lepšie a lepšie ovládať to, čo sa deje vo vnútri. Naučili sme sa nejsť nakupovať do potravín, ak sme práve ukrutne hladní, niektorí už vedia, že nie je dobré piť proti smútku, iní dokonca dokážu predvídať dôsledky svojich činov skôr, ako sa dostavia a podľa toho vhodne nekonať. Vieme dodržať sľuby, aj tie, ktoré nás mesiac v kuse, deň po dni, rozoberajú na kúsky, ale sú to sľuby a ich dodržanie z nás, dúfame, urobí lepšieho človeka. Ak už nie v očiach veriteľov tých sľubov, tak aspoň v našich vlastných. Vieme veľa veľa ďalších veci, ktoré nikto iný okrem inteligentných ľudí nedokáže.

Ráno všetko zmení, treba len vydržať tú poslednú hodinu pred zaspatím. Kdesi na konci čaká víťazstvo rozumom živenej sebadôvery, pevnej vôle a pocitu, že som dokázal prekonať sám seba. Je to žitie pre budúcnosť na úkor prítomnosti, žitie proti sebe samému. Ale cez deň sa takto dá žiť veľmi dobre. Už len preto, že sa človek obklopuje ľuďmi, ktorí to robia presne tak isto.