Toto je archív Magazínu T-station. Nie je možné pridávať nové komentáre.
jáááj	01.02.2006 08:27	kltko
ako dobre by som sa cítil s amputovanou morálkou a okolitou časťou mozgu! Lenže lekári sa takto ďaleko ešte nedostali, takže som si zvykol na možno menej pohodlný život a celkom ma teší :o)
Už sa môžem priznať	01.02.2006 08:49	tderer
Niekedy sa neviem zmieriť so svojou hlavou:-) Ale keďže príslušný zákrok má podľa mne dostupných informácii stopercentnú letalitu, ešte si to rozmyslím:-)) Ale opustiť iného, to je z iného súdka. Nech si romantickí rojkovia navrávajú čokoľvek, niekto iný nikdy nemôže byť časťou mňa samého. Motto knižky Komu zvonia do hrobu (Donneho báseň o tom, ako odchod iného človeka umenší mňa samého) je zavádzanie. A ako vraveli klasici L+S, človek je tvor spoločenský, ale zavše potrebuje byť sám. A vtedy pošle ostatných...
psychicke sebaposkodzovanie	01.02.2006 08:54	philmarlow
bohuzial (alebo nastastie) nie je tak viditelne ako fyzicke. inac by po zemi pobehovalo miliony kriplov
rado	01.02.2006 09:19	rad
Asi som prizemna, ale povedala by som, opustit ineho (bohuzial-nastastie) nie je tak definitivne ako urezat si haxnu. Par mnou opustenych sa napr mota furt niekde v dohlade, takze sa vzdy daju teoreticky prisit spat. Teda nie ze by som prave ja chcela, bozechran, to bol len priklad.
discovery	01.02.2006 11:03	danisevicko
pls ako sa volal ten serial?
	01.02.2006 11:17	stajp
to bohuzial neviem. ale slo to tusim v sobotu, dakedy vecer. skus najst v programe.
stava sa to..	01.02.2006 13:00	anonym
pracujem ako psychiater a prednedavnom sme mali na oddeleni pacienta, ktory si odrezal semenniky.. chcel to urobit aspon 8 rokov, pretoze nechcel mat nikdy deti a chcel mat istotu.. nikto z lekarov mu to nechcel urobit, napriek tomu ze chodil po vysetreniach a prosil.. tak sa teda rozhodol ze si to urobi sam.. jedneho dna sa na to kompletne nachystal, pripravil si skalpel, ihlu, nit, tampony, obvazy.. nitou si stiahol-zaskrtil cely miesok pod perineom, prerusil cievne zasobenie.. a zarezal.. trochu to bolelo, ale pokracoval, rezal dalej.. postupne to vsak zacalo moc krvacat, tampony nepomahali, sit to nestihal, tak zavolal zachranku, na chire mu to prisili a doviezli ho k nam.. dalo sa s nim uplne normalne rozpravat, hovoril o tom celom bez akehokolvek emocneho zafarbenia, ako keby popisoval ako si varil veceru.. nam chlapom na oddeleni bolo z toho vsetkym niekolko dni uplne mdlo.. doteraz neviem, ci to bola dusevna porucha alebo "bezne" racionalne rozhodnutie..
	01.02.2006 13:11	stajp
a je teoreticky možné, že by mu to nakoniec mohol urobiť nejaký lekár a legálne? a nechceli by ste z vašej pozície občas niečo zaujímavé pre nás napísať?
to stajp	02.02.2006 09:29	anonym
velmi rad by som nieco napisal, ak by bol zaujem. ked bude cas, rad sa vam ozvem. dakujem.
skvele!	02.02.2006 09:32	stajp
napiste prosim potom na rado.ondrejicek@gmail.com
akoze?	01.02.2006 16:03	sova
nikto mu nechcel urobit vazektomiu? alebo (ako normalny clovek?) nepochopil, ze to je uplne dostacujuca metoda? ci ako? :-) sebaposkodenie patri medzi "bezne" racionalne rozhodnutia?
to sova	02.02.2006 09:27	anonym
no priznam sa, ze som sa dost dlho hadal o tom s primarkou. ja ako chlap som bol presvedceny, ze nieco take nemoze chlap urobit normalnym rozhodnutim, ze to je minimalne na hranici bludu - existuju tzv. monosymptomaticke psychozy, kde je clovek bludne zamerany na nejaku jednu vec, vacsinou cast svojho tela (napr. odstavajuce usi), (patri sem aj blud gravidity) - podstata bludu je v tom, ze sa to tomu cloveku nijako neda vyvratit. aj vsetci kolegovia-muzi hovorili, ze ked to citali, behal im mraz po chrbte, ze proste uz samotna predstava zarezat si do tej oblasti bola nezvladnutelna no a primarka zase tvrdila, ze to moze byt aj normalne racionalne rozhodnutie, aj ked priznavala ze ako zena to zrejme nevie az tak precitit.. :-) inak ten clovek odmietal aj vazektomiu aj vsetky ostatne metody, nezdali sa mu dostatocne "trvale". on proste chcel mat istotu, ze nikdy nebude moct do tohto sveta priviest potomka. vzhladom na to, ze po celom tom cine nemal najmensi emocny vykyv, ani v najmensom nezmenil rozhodnutie, bol spokojny, a po mesiaci hospitalizacie to bolo stale tak isto, uzavreli sme to napokon ako chcela primarka, aj s tym, aby sme mu neuskodili do buducnosti nejakou "vaznejsou" psychiatrickou diagnozou. ..sukromne si ale doteraz myslim, ze to "neni normalni, Udo.." :-/