Kultúrne hajlajty roka 2005

Vždy na prelome rokov sa roztrhne vrece s anketami, v ktorých sa rôzni ľudia vyjadrujú, čo také úžasné sa udialo v ich súkromnom, verejnom či inom živote v práve uplynuvšom roku. Vždy ma aspoň z jednej redakcie s takýmito anketami oslovili, a vždy ma to tak trochu otravovalo. Napokon to však malo svoj význam, lebo ma to prinútilo upratať si v hlave príjemné zážitky a tiež z odpovedí ostatných spoluopýtaných som si zobrala dobré tipy pre budúce príjemné zážitky.

Tento rok som si vedome ukladala do pamäti najzaujímavejšie počiny s tým, že na konci roka ako by som našla – a zrazu nikto nič. Žiadna redakcia sa neozvala. Uvedomila som si, že mi to v podstate aj celkom chýba, a tak som si povedala, že sa to opýtam sama seba. Aby to nevyznelo príliš egocentricky, tak som sa alibisticky to isté opýtala aj zopár ďalších ľudí z okruhu redaktorov, autorov a priateľov nášho magazínu. Keďže k priateľom magazínu radím všetkých našich čitateľov, dúfam, že ďalšie zaujímavé hajlajty si budem môcť prečítať v diskusnom fóre.

Tu je otázka:
Čo z oblasti kultúry, teda literatúry, hudby, divadla, filmu, výtvarného umenia či iných sfér, ktoré sú podľa vás ešte kultúrne, považujete za hajlajt minulého roka a prečo? 

Tu sú odpovede:

Eva Borušovičová
Filmy: Slnečný štát od Šulíka a Večný svit nepoškvrnenej mysle od Kaufmana
Divadlo: Cyrano z Bergeracu v réžii Vladimíra Morávka v SND (Cyrano je moja srdcovka, to môžem niekoľkokrát)
Kniha: Helen de Wittová: Poslední samuraj (ta kniha vyšla asi pred tromi rokmi, mne sa však dostala do rúk až teraz a mala som z toho čitateľský zážitok roka)
TV: opakovanie Červeného trpaslíka na ČT2
Výtvarné umenie: Výstava šialenca a vizionára Jozefa Váchala v Pálfyho paláci v lete tohto roku.
Hudba: práve počúvam nove CD Madonny a teším sa z toho úprimne.
Je to výber, nad ktorým som dlho nedumala a asi nie je hoden intelektuála s umeleckým vzdelaním, ale je mi to v tejto chvíli jedno. 

Jarmila Mikušová
Za jednoznačný a neprekonateľný hajlajt roku 2005 považujem predstavenie tanečného divadla Bralen, na ktoré ma odvliekol kamarát niekedy v júni. Ťažko vysvetlím, prečo to bola pre mňa udalosť roka, pamätám si však, že spomienky na to, čo predvádzali tanečníci na pódiu, ma sprevádzali dobré dva týždne a ešte ďalšie dva týždne zdobila desktop môjho notebooku fotografia šarmantného tanečníka Bralenu v obtiahnutom trikote.
Ide mi však o niečo iné.
Keby v Bralene netancoval kamarát spomínaného kamaráta, o tento kultúrny zážitok prídem. Nepatrím k nadšencom, v oblasti moderného tanca sa orientujem minimálne, a práve preto ma tak trochu rozčuľuje selektívny prístup médií k propagácii niektorých kultúrnych odvetví. A je mi jasné, že o niektorých udalostiach sa v mienkotvorných denníkoch dočítam na základe existencie rozličných pochybných kamarádšaftov. Je mi ľúto, že Bralen nemá marketingovú stratégiu, ktorá by mu zabezpečila širšiu publicitu. V tejto súvislosti mi napadá, že všetci ľudia, ktorí sa podieľajú na vytváraní slovenskej kultúry, by mali povinne absolvovať kurz marketingovej komunikácie u spisovateľa Michala Hvoreckého. On jediný vie, ako na to. Ako dostať do povedomia verejnosti aj knihu, ktorá je taká strašná, že si nezaslúži ani len negatívnu recenziu.

Lukáš Krivošík
Mojím osobným highlightom v oblasti kultúry bolo, že náš literárny klub v Prievidzi, pod vedením básnika Ondreja Čiliaka, vydal po niekoľkých rokoch a dlhých štrapáciách ďalší zborník básní a poviedok svojich členov (V jazerách nepoznania). Navyše klub už funguje desať rokov, čo nie je na slovenské pomery zanedbateľné a stále napreduje. Uplynulý rok sme opäť povymetali nejaké literárne súťaže a sami sme jednu vyhlásili. Existenciu a fungovanie mladých literárnych klubov v mestách po celom Slovensku považujem za dobré znamenie pre slovenskú kultúru.

Dušan Taragel
Pre mňa to boli predovšetkým hudobné zážitky. Spočítal som si lístky, ktoré si odkladám a bolo to takmer 15 rôznych koncertov, čo je naozaj nevídaná úroda. Väčšinou to boli lístky z Babylonu a každý, kto pozná tento klub, zrejme chápe, prečo – toľko vynikajúcich koncertov a špičkových svetových hudobníkov v priebehu jedného roka tu asi ešte nikdy nebolo. Existenciu tohto klubu a program, ktorý ponúka, by som zrejme označil za samostatný kultúrny zážitok či počin.
A k tej hudbe: Joe Zawinul a Richard Bona v Babylone a japonská klaviristka Hiromi na BJD 05. Úplne hore však stojí Richard Bona - on je majster nielen svojho nástroja, ale aj v komunikácii s publikom. Ešte som nevidel, aby starí bratislavskí ufrflaní jazzmani stáli v publiku a spievali na jeho pokyn refrény. To dokázal Bona.
Z vážnej hudby to bola návšteva Steva Reicha na festivale Melos Etos. Bol som na koncerte jeho hudby v Slovenskom rozhlase a mal som pocit, že mi niekto prečistil uši a hlavu tým zariadením, ktorým sa čistia fľaše. Už dlhé roky počúvam jeho hudbu z CD, ale keď som hodinu počúval jeho skladbu Music for 18 musicians naživo, s plným zvukom, hneď som videl všetko ináč. Príbehy predsa nemusia mať vždy úvod, jadro, záver, začiatok a koniec, ale môžu byť ako guľa, bez začiatku a bez konca.
A to je tak všetko. Nie, že by som nečítal nejaké knihy alebo nechodil do kina, ale teraz si naozaj nespomeniem, ktoré z nich by som označil za kultúrny či duchovný či aký zážitok.

Barbora Kardošová
Istý kultúrny počin možno zaznamenať aj rozhodnutím posunúť vysielací čas reality šou Big Brother do off prime, hoci, kým bol vysielaný v hlavnom vysielacom čase, stúpol vraj predaj kníh aj pohyb v DVD požičovniach. Tiež oceňujem, že uvedenie ďalšieho knižného Pottera
Elena Akácsová  viac od autora »
Vaše reakcie [7]