Ako utrácať peniaze

Možno je to len genetikou. V tom prípade som úplné neviniatko. A vôbec na to nemyslím, pokiaľ nezačnú chodiť výstražné listy z banky. To nič, život ide pokojne ďalej, tralalá, a naraz: krach! Nejako sa z toho vymotám a zas: krach! A ešte raz krach! To musí byť ten osud, že? Takto nejako to u mňa chodí s peniazmi. Jedného dňa ma však ten istý osud priviedol na iné myšlienky. Vlastne ma prinútil trochu si vstúpiť do svedomia a zamyslieť sa nad vzťahom k peniazom. Do tla zhoreli moje ľahkomyseľné nápady, ako by som sa zrazu stal človekom, ktorého činy sú predvídateľné a hodné nasledovania. Je taký zázrak vôbec možný?

Bolo to v Prahe. Malá cestovná kancelária ma požiadala zorganizovať luxusný zájazd do Prahy, z Prahy na okolité hrady a zámky s finále v jednom z fajnových hotelov na Ringstrasse vo Viedni s prehliadkou Schoenbrunnu. Namiesto exkluzívneho hotela Paríž sme si mohli dovoliť len hotel Diplomat, vo Viedni sa nešetrilo a všade sme mali pre našu skupinu vlastný autobus so šarmantnou sprievodkyňou. Prihlásilo sa desať veľmi solventných dám od šesťdesiat do osemdesiatpäť rokov, ktoré pred zájazdom pod mojím dozorom usilovne študovali dejiny, kultúru, architektúru, hudbu a literatúru Prahy. Všetko bolo dopredu zaplatené. Pre tých, čo museli platiť (aj za mňa), to bolo síce veľmi drahé, ale ako vysvitne ďalej, nebola to žiadna tragédia, skôr naopak.

No a už sme v Prahe. Práve sme vstúpili do Chrámu Sv. Víta a naša šarmantná česká sprievodkyňa začala bezchybnou angličtinou: „Máte šťastie, že ste si vybrali práve mňa. Špecializujem sa totiž na Chrám Sv. Víta. Viem o ňom všetko. Rada sa s vami o svoje vedomosti podelím. Študujem tento Chrám už tridsať rokov. Fascinuje ma svojou rozmanitosťou a svojimi tajomstvami. Začnem napríklad prvým tajomstvom Chrámu.“ Tu sa ozvala jedna z mojich dám, ktorá sa na zájazd z nejakého dôvodu preobliekla do mužského odevu s bagančami a baretkou. Hlbokým hlasom prerušila sprievodkyňu: „Neviem ako vy, ale ja mám hlad ako vlk.“

Mal som pocit, že dámy s veľkým záujmom počúvali výklad historicky podkutej sprievodkyne, ktorá práve chcela komunikovať niečo tajuplné. Preto ma zarmútilo, že bleskovo na všetko zabudli a súhlasili, že aj ony majú hlad a či je nejaká jedáleň naporúdzi. Pár metrov od nás bola hradná vináreň. Dámy sa k nej rozbehli a nechali ma so sprievodkyňou v chráme. „To tajomstvo...“ pokúšal som sa nesmelo povzbudiť českú kolegyňu. „Do prdele s tajemstvím, vždyť jsou to hulváti! Odcházím. Vy to, Petře, přejděte, vždyť to umíte. Já již nemohu. Uvidíme se zítra v autobusu do Kutné Hory. Takovej ksindl!“ A bolo. Jemnú dušu urazila krutosť kanadských dám a ja som trpel s ňou.

Sadol som si teda do vinárne a chcel si dať fľašu nejakého lepšieho Mělnického, aby sa mi lepšie „sprevádzalo“. Tu sa ku mne naklonila jedna z mojich dám. Podstrčila mi pod nos jedálny lístok. „Niečo lacnejšie mi poraďte... Nejakú polievku, ak majú.“ Polievka vtedy stála asi osem korún. Okolo tridsať centov. Dvadsaťkrát menej, ako by platila v Kanade. „Fazuľová polievka,“ hovorím jej, "za tridsať centov. Máte na to, alebo vám požičiam?" Dáma zostala v pomykove. „Viem, znie to asi hlúpo, ale ja som z generácie, ktorá vyrastala hneď po hospodárskej kríze tridsiatych rokov. Nám vštepovali, že musíme šetriť, šetriť a šetriť. Teraz, keď môj muž zomrel, mám dosť peňazí, predala som aj dom aj majetky. Deti sa majú dobre, ja žijem vo svojom byte, všetko je v poriadku. Len jedno: ako to mám povedať... no - neviem, ako utrácať peniaze! V tom to je! Neviem ako!“

Zo mňa vyhŕklo: „Bože môj, máte to ale šťastie! Natrafili ste práve na jedného z najväčších špecialistov na utrácanie peňazí. Ja zas neviem šetriť. Skúsil som hádam všetko, a nič nepomáha. Zapisoval som si útraty na papier, do zvláštneho notesu, ba dokonca aj do počítača som si ich zapísal a nič, stále som ďalej utrácal. So mnou ste v bezpečí. Ani nebudete vedieť, ako a už budete veselo utrácať! Len robte ako ja. Môžete začať aj hneď teraz, ak chcete, keď zaplatíte za moju fľašu. Ja sa zas popri vás naučím šporiť! Nevydám ani halier. Už len z rešpektu k vám. Akosi sa navzájom budeme doplňovať. Ruka v ruke a vedno to spolu niekam dotiahneme, čo poviete? Vy budete utrácať a ja šetriť. Obaja budeme spokojní.“

Pozrela sa na mňa, akoby chcela povedať: „Očuj, ja len vyzerám tak blbo.“ Jej obočie sa zdvihlo, odklonila sa odo mňa a smutne zakrútila hlavou. „Nie, mne to jednoducho nejde. Nemôžem.“ Akoby som stál vedľa človeka, ktorý už-už ide skočiť do bazéna, ale na poslednú chvíľu si to rozmyslí. A ja, stojac vedľa, ho presviedčam, že voda je teplá, čistá, že on je predsa dobrý plavec, že teda nech sa odhodlá, a on stále nič a nič. Ale sotiť ho predsa nemôžem. Verím v osobnú slobodu, do čerta, alebo neverím? Nikoho znásilňovať nebudem. „Dáma si dá fazuľovú polievku,“ hovorím čašníkovi rezignovane.

Vtedy mi konečne svitlo. Až mi to dych zastavilo. Hlava sa mi zakrútila. Poviem vám prečo. Na svete je určite viac ľudí, ktorí šetria, a menej tých, ktorí rozhadzujú peniaze. To znamená, že peniaze sa hromadia a nemá ich kto utrácať, okrem nás, ktorí sa na to špecializujeme. Ale my sme taká mizerná menšina, že nech sa snažíme, ako sa snažíme, tie peniaze nebudeme môcť nikdy utratiť! A keď ich neutratíme, čo s nimi potom bude? Skôr či neskôr ich uchmatne štát, ktorý si na to už dávno pripravil všakovaké zákony a tak, kto si neutratí, sám sebe kradne (pomocou štátu). Ale ako ich môžeme utratiť, spýtate sa, ak tie peniaze existujú len teoreticky, lebo ich majú v rukách tí škrobi, ktorí ich zo svojich trasúcich sa rúk nepustia? Poviem vám ako. Tak ako to robia všetci. Zmením svoje utrácanie na šetrenie, aby som oklamal nepriateľa. Keď našetrím, začnem utrácať. Bodka.