Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Peter Petro | 12.10.2005 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Beatmen a humor

Blank

Všeličo sa popísalo o Beatmene a ja, ktorý som bol pri tom, sa k písaniu nijako nemám, hoci aj viem písať, aj pero mám dobre naostrené. Stále sa k ničomu nemám a čas uteká. Napadá mi: keď nie ja, tak kto? Rád sa vraciam k týmto časom, lebo udalosti, ktoré nás rozosmiali, sa nedajú zabudnúť. Pravda, o tom, o čom by som chcel písať najviac, čo je najzaujímavejšie, to je „mládeži neprípustné“, ak by som to mal vyjadriť eufemicky. Tak skúsim aspoň niečo.

Bolo to v lete po zájazde po Morave, kde sme zožali obrovský úspech v Brne a Ostrave. V Ostrave sa k nám predral chlapec, nazvem ho Miloš. Bol to taký nadšený fanúšik, akého sme už viac nestretli. Život by za nás bol dal. Keby sme mu povedali skoč do vody, skočil by, i keď by nevedel plávať. Taký fanúšik. Samozrejme, dojalo nás to, lebo aj keď sme si začínali svoju popularitu uvedomovať, tajne sme si nemysleli, že sme až takí veľkí machri. Veď úspech nám nakoniec priniesla len imitácia niekoho iného, v tom sme mali jasno, akokoľvek nám sláva stúpla do hlavy. Okrem Ursínyho Let’s Make a Summer (Ursíny/Petro) nezanechali sme za sebou nejaké veľmi cenné skladby. Beatmen bol hlavne fenoménom ako live show, ktorá dokázala priviesť ľudí na pokraj hystérie. Ani to nie je na zahodenie. Skúste to urobiť teraz. Teraz by človeka unudil aj Led Zeppelin, nieto ešte Beatmen. Dnes by možno poslucháči pri Beatmene zaspali. Iné časy.

Po návrate do Bratislavy sme sa ani nestačili zotaviť zo zájazdu a už nám Miloš volal, či za nami môže prísť. Súhlasili sme a Miloš, ktorý si už medzitým všetko zistil, nám hneď upresnil, kedy príde vlakom. Musela byť uhorková sezóna, lebo sa nič nedialo a náš obvykle preplnený kalendár zíval prázdnotou. Stretli sme sa s chlapcami ako obvykle na Korze a bavili sa o Milošovi. Zastavovali sa pri nás známi a fanúšikovia a my sme im na otázku, čo je nového, odpovedali, že Miloš prichádza. Nik nevedel, samozrejme, kto Miloš je, ale všetkým sa zapáčila myšlienka privítať ho na stanici. Behom polhodiny sa zozbieralo asi päťdesiat ľudí. Niekto dostal nápad urobiť zopár transparentov, a tak sme sa pešo pobrali z Korza na Hlavnú stanicu vítať Miloša. Šli sme pomaly a cestou sme stretávali ďalších známych a fanúšikov, ktorí boli zvedaví, čo sa deje. Každému sme povedali, že sa ide na stanicu vítať Miloš, super fanúšik z Ostravy, ktorému treba zorganizovať také privítanie, aké v živote nemal a nebude mať. Tento trochu šibnutý nápad v čase nudného totáča mal takú odozvu, že kým sme prišli na stanicu, šli už za nami davy. Mali sme už aj všelijaké nápisy a transparenty typu: „Nech žije Miloš!“ a „Vítame Miloša!“ a „Miloš, si náš!“ a jedna skupina už aj nacvičovala skandovanie: „Mi-loš, Mi-loš, nech žije Mi-loš! Hurá, hurá, hurá!“ Tak sme sa všetci do toho vžili, že sa z toho stal recesistický happening ešte pred tým, než sa ukázal vlak.

Cestujúci sa cez nás nemohli predrať a železničiari na nás nechápavo hľadeli, keď sa perón začal chvieť a okolo nás preletel rušeň. Na chvíľu sme zaváhali: nezbláznili sme sa totálne? Neskoro. Všetci boli vyhecovaní adrenalínom absurdnej situácie. Zopár ľudí nedočkavo poskakovalo na mieste ako chlapci, ktorí musia na potrebu. Vlak sa zastavil a z vozňa nesmelo vykukol Miloš. Bol omnoho menší a chudší, ako sme si ho zapamätali, a pretože nečakal ten dav, ani si ho nevšimol. Ale my sme si všimli jeho, ako bezradne stál na schodoch, a ukázali sme ho tej našej trafenej kompánii. Pozeral bezradne hore-dole, ale nás nevidel. Boli sme časťou davu, o ktorom bol presvedčený, že s ním nemá nič spoločného. A zrazu ten jemu úplne cudzí dav začal skandovať: „Mi-loš, Mi-loš, Mi-loš!“ a popritom celý Beatmen zúrivo kýval rukami, až sa nám ho nakoniec podarilo presvedčiť, aby sa pozrel naším smerom. Chudáčik, na smrť zbledol. Pochopil, že ten nesúrodý rev okolo neho skandoval JEHO MENO!!! Že sme ho vlastne vítali. Že ten dav tam bol kvôli nemu. Aj on chcel zdvihnúť ruku, ale na pol ceste hore bolo vidno, že sa mu triasla, aj jeho brada sa triasla, oči sa mu zarosili, celý sa chvel. Nakoniec to už nevydržal a začal plakať. V živote sa mu nič také neprihodilo. Ten chlapec nás miloval. My sme na chvíľu v jeho živote zatienili všetko iné. A teraz ten obrat: jeho milovaný Beatmen ho víta ako hrdinu, jeho! Áno, práve jeho a nikoho iného. Bol to prvý a posledný fanúšik, ktorý získal túto poctu. Ňou akoby sme sa chceli odplatiť všetkým fanúšikom za to, že nás mali tak radi. Veru aj my sme mali na sekundu slzy v očiach, aj nás to premohlo, hoci sa to všetko začalo ako recesia. Fanúšik, ktorý má fanúšikov.

Cestou na Korzo sa s ním chcel každý porozprávať a Miloš popri tom našiel aj ubytovanie, aj kamarátov, aj slávu, aj chvíľu rozhovoru s nami. Potom sme sa vytratili a nechali ho s novými kamarátmi. Mali sa o čom rozprávať. Miloš im hovoril o tom, čo sa odohralo za nášho turné v Ostrave, Frýdku-Místku a inde, kde bol, aké to bolo a tak.

Na druhý deň prišiel za nami a ešte stále bol v oblakoch. Trochu nás však podozrieval, či sa nestal len obeťou nejakého žartíku. Nesmejeme sa z neho? Napodiv však, všetci sa k nemu správali slušne, mal sa v Bratislave veľmi dobre a určite si na nás niekedy spomenie.

Beatmen prebehol scénou života ako kométa. Všetko to trvalo veľmi krátko. Udialo sa toho však tak veľa, že by sa o tom dali popísať knihy. Vítanie Miloša je pre mňa dodnes hrejivou spomienkou. Možno sa to začalo ako hlúpy nápad, ale skončilo sa to ako pocta malému človeku, ktorý by to ináč nezažil. A tak sa občas aj niečo humorné prerodí na niečo vážne a možno aj krásne.



Peter Petro  viac od autora »
Vaše reakcie [4]
:: Súvisiace reklamné odkazy