Beatmen: Minihistória podľa bubeníka

Nedávno som našiel plno fotografií Beatmena. Dodo Šuhajda, spevák skupiny Buttons, ma požiadal o krátku spomienku na toto obdobie. S pomocou scanneru tak teda činím.

Na začiatku mojej hudobnej kariéry v Beatmene, a potom aj ďalších rockových a iných kapelách, boli dve vplyvné osobnosti. Dodnes si pamätám Mariana Bednára, ktorý prišiel na moje šieste narodeniny. On mal päť rokov a býval ako aj ja na Veternej ulici. Na mojom klavíri zahral In the Mood, čo som sa od neho hneď aj naučil. Bol to jeden z najmuzikálnejších ľudí, akých som v živote spoznal. Hudbu mal v krvi. Ako som vyrastal a ešte predtým, než som sa začal zaujímať o hranie v nejakej skupine, mal na mňa veľký vplyv ďalší sused z Veternej ulice, Frico Falb, významná postava pre našu beatovú generáciu. Spolu sme spoznávali Elvisa, počúvali Viedeň, odkiaľ sa do Bratislavy rozširovala populárna západná hudba, zháňali fotky skupín a tak. V tých časoch to robilo veľa mladých.
S Ďurom Steinerom, tiež z Veternej, sme sa nadchýnali platňami, ktoré sa mu podarilo zohnať. Pamätám si na prvý dojem z Tieňov, ktoré hrali podľa mňa perfektne Shadows, Vaska, ktorý bol naším Elvisom a Vlada Chvalného, všetko talenty, ktoré nás inšpirovali. Zapôsobili na mňa aj profesionálne zoskupenia, akým bola kapela Braňa Hronca a najmä jej bubeník Peter Hudec. Hudec bol aj mojím učiteľom. Ale to prišlo neskôr, v čase, keď už som bol vlastne profesionálne aktívny ako bubeník.

Mojou prvou kapelou bol Nautilus, ktorý sme založili s Petrom Štefkom a so spolužiakmi a priateľmi zo školy na Dubovej na Patrónke asi v dvanástej triede. Hral v nej Frešo a spieval dnes už nebohý, ale nezabudnuteľný Norbert Fuchsberger, hádam najveselší a najvtipnejší z mojich rovesníkov v tom čase. Neviem, prečo som si myslel, že dokážem hrať na bubny, ale dal som sa na to, hoci som mal sedem tried klavíra. Naším najväčším kšeftom bola vlastne naša stužková.

Po tejto skupine prišiel Kabinet 112 s manažérom Tieňov Petrom Tuchscherom, ktorý mal už vtedy veľmi profesionálny prístup k veci a ktorý, tak ako Marian Bednár a ja, býval na Veternej ulici. Na fotke Kabinetu 112 zo 6.5. 1964 hral na sólovej gitare Míťo Breza, na gitare ho sprevádzal Julo Ebers, na base M. Šagát a na klavíri Marian Križan. Mojím najobľúbenejším členom Kabinetu bol spevák Fedor Medek, ktorý tak perfektne cítil Raya Charlesa, že ho dokázal zaspievať ako nik iný. Aj Ray by sa divil. Veru, aj to bola kapela, ktorá za niečo stála. V pamäti mi utkvel najmä koncert v Divadle za rampami.

V tom čase existovalo veľa skupín a náš manažér Tuchscher dostal nápad urobiť z týchto skupín jednu superskupinu. Vzal Bednára a hádam aj Bedrika z Jolany, sólového gitaristu z Tieňov, Stana Herka a mňa z Kabinetu 112. Skupine sme vymysleli názov THE BEATMEN. Priznám sa, bol to môj nápad. Bol som vtedy trochu zbláznený do angličtiny a o rok neskôr som ju už aj študoval na Univerzite Komenského. Hoci bol názov až príliš podobný slovu Beatles, v našich podmienkach sa osvedčil. Otec ho profesionálne namaľoval na biele plátno, ktoré sme upevnili na môj veľký bubon. Boli, pravda, problémy, lebo Stano Herko mal iné vyhliadky a Marian, náš basista, bol vlastne ešte klaviristom a na basu hrať nevedel, hoci ako hudobný génius sa to rýchlo, behom dvoch týždňov, naučil. Premiéra bola naplánovaná v Astorke. A cvičilo sa.

Medzitým Tuchscher zohnal Deža Ursinyho. Potom sa to rozbehlo ešte viac. Bolo to spôsobené aj tým, že beatová hudba sa v polovici šesťdesiatych rokov akosi zlegalizovala, teda komunisti ju povolili. Dostali sme sa do koncertnej kancelárie (KDK), a tak sme mohli legálne koncertovať za peniaze a byť profesionálnymi hudobníkmi. Dokonca sa na naše veľké prekvapenie zorganizoval prvý beatový festival v Redute v apríli 1965. Napodiv sme vtedy porazili Olympic, v tom čase čistú cover band, zatiaľ čo my sme mali spolovice vlastný repertoár. Olympic o nás nemali ani len tušenia. Vôbec neprotestovali, keďže na rozdiel od ich starého elvisovského a čiastočne rhythm and blues repertoáru my sme hrali Beatles so štvorhlasovou harmóniou a iné britské kapely ako Hollies. Pre Olympic to bol šok. Potvrdil mi to o tridsať rokov neskôr aj Peter Janda. Byť cover kapelou samozrejme nebola žiadna hanba, veď aj Beatles tak začínali: You Really Got a Hold on Me a Mr. Postman prevzali tuším od Miracles a Roll Over Beethoven od Chucka Berryho, čo je len niekoľko príkladov. Napokon, aj Beatmen sa preslávil najmä tým, že hral celkom slušne skladby Beatles.

Úspech v Redute nám otvoril dvere do Prahy, na koncert do Lucerny, na Pražský majáles, na stretnutie s básnikom Ginsbergom, ktorého balenie Marian dosť rázne odmietol. Spomínam si, že v prvom rade v Lucerne sedel Milan Kundera. Keď som to neskôr spomenul Škvoreckému, nechcel tomu veriť, lebo ako Kundera, tak i Škvorecký boli jazzmani, ale bolo to tak.

Obdobie s Dežom Ursinym bolo najkreatívnejšie v krátkej histórii Beatmena. Ursiny a Bednár začali písať skladby a ja som im dodával dosť mizerné texty v angličtine. Napriek tomu sa vôbec nehanbím za Let’s Make a Summer, ktorú významný český historik beatu vyhlásil za najlepšiu skladbu celého obdobia. Rád s ním súhlasím. Skladba je dobrá, samozrejme, najmä po hudobnej stránke. Jej melódia a neopakovateľná nálada, ktorá z nej srší, z nej robí klasický hit. Keď si skladbu pustím, nech som kdekoľvek, hneď sa ocitnem v Bratislave tých čias. Nezabudnuteľným bol aj koncert Manfreda Manna na Pasienkoch, kde sme hrali ako predkapela a zožali veľký úspech. Zoznámenie s Manfredom Mannom bolo pre nás spoločensky niečím unikátnym.

Boli sme mladí, ambiciózni a trochu naivní. Mysleli sme si, že by sme sa mohli uchytiť aj na Západe. Legálne sme hrali len raz v Mníchove a raz pri Viedni, kde sme boli akurát tak exotickou kuriozitou, hoci nie neúspešnou, vypočuli si nás radi a tak trochu boli aj šokovaní. Ursiny si zachoval rozvahu a odmietol s nami odísť, a tak sme vzali do kapely Eperjéšiho, vynikajúceho gitaristu z Fantomu, kapely, ktorú sme obdivovali pre jej inovácie a originálne použitie slovenčiny v textoch. Útek niekto prezradil a mojej žene vzali pas. Z Rakúska som sa vtedy vrátil sám za ženou a dieťaťom a kapela skončila v Mnícho

Peter Petro viac od autora »
Vaše reakcie [6]