Lifestyle bohatých a (mne) známych ľudí

Môj priateľ Max, vynikajúci jazzman, gurmán a človek s mimoriadne odolným organizmom, čo sa týka konzumácie alkoholu, sa práve vrátil z výletu do domoviny, Nemecka. To, čím sa so mnou podelil, ma priviedlo k týmto riadkom. Ale poďme pekne po poriadku.

V mladosti robil Max v Nemecku pre Volkswagen. Jeho práca spočívala v tom, ako urobiť chrobáka ešte lacnejším, než bol. Stačilo, samozrejme, ušetriť len päť mariek a firma tým ročne ušetrila ťažké milióny. Raz ušetril vyše 50 miliónov, ale nedostal za to žiadne prémie. Šiel mu plat, nik ho nenaháňal a on sedel ešte s jedným podobným talentom v kancelárii, rozmýšľal o lacnejšom chrobáku a pre seba si hral jazz. Bol fakt dobrý. Ľudia mu hovorili, že pre Nemcov, ktorí v tom čase k jazzu veľký vzťah nemali, je ho škoda. Presťahoval sa do Kanady. Tu však zistil, že popri neuveriteľnej úrovni severoamerických jazzmanov je len okrajovým muzikantom. Navyše v Kanade muzikantom platili oveľa menej než v Nemecku. Musel si nájsť k hudbe ešte aj prácu. Svitlo mu, až keď jedného dňa našiel v bare, do ktorého by sám nikdy nešiel, hrať svoju modlu, saxofonistu Stana Getza, keď bol na dne.

Život však prešiel celkom fajn. Už sú aj deti preč, aj s prácou skončil a typický domček na predmestí už predal a nasťahoval sa tam, kde vždy chcel byť. Teda, keď už v Kanade, tak potom priamo v lone prírody, s výhľadom na more, v dvojspálňovom townhouse na takzvanom Slnečnom pobreží, čo je tak hodinu od Vancouveru, pretože sa tam dá dostať len trajektom.

Spoznal som sa s ním v kapele, kde sme spolu dosť dlho hrali. Vybral si ma za svojho protihráča v zvláštnom filozoficko-náboženskom šachu, ktorý sme hrávali počas dlhých ciest (300-400 km) za kšeftmi. Ja som obvykle šoféroval mikrobus, lebo väčšina kapely boli spachtoši a hrozilo, že pri šoférovaní odkväcnú a všetkých zabijú. Z nejakého dôvodu si mysleli, že som spoľahlivý človek. Veď ani cez deň a niekedy ani v noci, alebo ani pri bubnovaní som tak ľahko nezaspal. Hneď ako som naštartoval, Max začal do mňa zabŕdať. Ja som oponoval a tak prebiehala hra argumentov pri každom výlete hodiny a hodiny. Ostatní členovia kapely zaspali pri prvom slove typu „intelektuál“, „filozofia“, či „fundamentalizmus“. Čas plynul tak rýchlo, že sme sa ani nenazdali a už sme boli na mieste.

Max bol nedávno pozvaný do Nemecka. Išiel tam s radosťou, lebo si myslel, že predsa sa len pred smrťou do Nemecka vráti, aj keď jeho štyri deti žijú v Kanade a USA. Tešil sa, že si nájde nejaké super miestečko a usadí sa tam na staré kolená. Lenže to svoje Nemecko už nenašiel.

Povedal mi to takto: „Posledný raz som bol v Nemecku pred pätnástimi rokmi, keď mi umrel otec. Všetko sa zmenilo. Najväčšia zmena je v ľuďoch. Nemci sa zmenili a všade sú privandrovalci z Východu, teda z Ruska, Ukrajiny, Poľska, Česka a čo ja viem ešte odkiaľ a samozrejme z Turecka. Človek vidí ženy zahalené v hidžáboch a najhoršie na tom je, že sa všetci – Nemci aj tí druhí – niekam strašne ponáhľajú. Neviem kam. Veď všetci vieme, že skončíme v tej malej jame, kam nás zakopú. Prečo sa tak ponáhľať? Keď už tam musíme ísť, tak potom pomalšie, pokojnejšie.“ (Spomenul som si, trafený akademik, na Dylana Thomasa: „Rage, rage against the dying of the light!“ „Zúrivo sa búr proti zhasínaniu svetla!“) „Keď som navštevoval priateľov, všetko pohostenie bolo úžasné, perfektné, také by som v Kanade nedokázal pripraviť, ale debata bola o veciach, ktoré šli kompletne mimo mňa. Uvedomil som si, že tam už nie je pre mňa miesto. To už nie je to Nemecko. V Kanade sa mi bude asi veľmi zle zomierať, to viem, ale do Nemecka už tiež nemôžem ísť ani žiť, ani umrieť.“

A čo ja? Pozeral som naňho dosť bezradne a smutno.