Toto vám určite (ne)pomôže! - Magazín.T-Station.sk

V rádiu som započul, že káva, z ktorej je chemicky odstránený kofeín, je nebezpečnejšia ako normálna káva. Nechápem, načo to tam vôbec hovoria. Čo nám povedia zajtra? Že zelenina je lepšia bez zálievky z masti, chemikálií a farbičiek, ktorú si tak radi nalievame na šalát? Že život je lepší bez upokojujúcich práškov, ktoré upravujú hladinu serotonínu v našom mozgu, ale zároveň privádzajú ľudí k samovražde? Že fluór, ktorý spôsobuje chronickú chorobu ďasien a vedie k vypadávaniu zubov, už konečne nebudú dávať do zubnej pasty? A že najpredávanejšia droga na svete, liek statín (pod všelijakými menami), ktorým sa bojuje proti cholesterolu, zapríčiňuje stratu pamäti a má ďalšie negatívne následky a je vlastne nepotrebný, lebo sa ešte nezistilo, že vysoký nález cholesterolu v tele by mal viesť k vyššej úmrtnosti, ba skôr naopak? Ale dosť, zostaňme pri poslednom.

Pred niekoľkými rokmi som dostal hlúpy nápad: zaumienil som si zájsť za doktorom, čiže vojsť dobrovoľne do ordinácie a čo je na tom najhlúpejšie, urobil som to úplne zdravý a dokonca aj triezvy! Pravda, vtedy som ešte nevedel, že v Severnej Amerike lekárska profesia zabíja ročne okolo milióna ľudí, pokiaľ vraždou zahynie len jedna päťdesiatina z toho počtu a pri autonehodách len jedna dvadsatina. Zašiel som tam z nejakého planého entuziazmu, lebo som práve dokončil ďalšiu dekádu svojho života, počas ktorej som vôbec nebol u lekára. Vtedy som ešte veril, že doktori sú zázračníci, ktorí človeku dokážu zachrániť život, zastaviť postup akejkoľvek choroby a vôbec – sú to skvelí chlapíci, úžasne múdri, ktorí vedia všetko, na všetko majú dobrú radu a sú najinteligentnejšou časťou spoločnosti a majú na to aj papiere. Keď už človek nemá to šťastie stráviť nejaký ten čas v spoločnosti kráľovnej, tak nech si pohovie aspoň niekoľko minút u doktora.

Ach, keby som si vtedy spomenul na Jeromeho Klapku Jeromeho, ktorý dávno tvrdil, že prísť doktorovi je to isté, ako ochorieť na celú encyklopédiu chorôb! Prídem k doktorovi a ten zistil, že mám najvyšší cholesterol z 1500 pacientov, ktorých vyšetril. Urobil mi radosť a už-už som chcel skríknuť „Yes! Number one! Number one!“, lebo vždy som mal skromnú ambíciu stať sa jednotkou, vyniknúť nad ospalou a špinavou masou, ktorá sa mi len tmolila pod nohami a spomaľovala ma na ceste k dokonalosti.

Pán doktor ma rýchlo schladil. Nielen, že som nebol žiadne „numero uno“, ale bol som v nebezpečnom stave, ktorý už do smrti nezmením, ale môžem ho zmierniť liekom len za nejakých 250 dolárov na dva mesiace. (Predstavil som si poličky v pivnici, z ktorých okamžite zmizlo 10-15 fliaš dobrého vína.) Začalo to so mnou ísť dolu kopcom. Musel som zmeniť stravu a prestal mi chutiť alkohol. Zhrbil som sa, zosmutnel, schudol, prestal som šantiť, plieskať baby po riti a smiať sa na vtipoch. Dostal som aj chrípku. Začal som dokonca prispievať do inZinu, aby som si zabezpečil aspoň minimálnu nesmrteľnosť a pre každý prípad som sa udobril s nepriateľmi.

Vydržal som to tri roky. Jedného obyčajného dňa, sám neviem prečo, som lieky prestal brať. Postupne som si narovnal chrbát, začalo mi chutiť jesť, moja pamäť sa vzchopila, a hoci som sa nevrátil k alkoholu, víno pijem, ako by sa nechumelilo. Pri každodennom marši do roboty som znovu zacítil úžasnú energiu v nohách a pri raňajkách sa na mňa tá pani, čo sedí oproti, začala potuteľne usmievať. Až nakoniec, vedený anjelom internetu, vyťukal som do googlu „cholesterol myth“ a na moje prekvapenie som tam našiel potvrdenie toho, čo som už dávno tušil: že ma oblbli. Že ľudia s vysokým cholesterolom majú neuveriteľnú imunitu, že žijú dlhšie než ľudia s nízkym cholesterolom (a imunitou), že mozog je vlastne taký puding z cholesterolu a že anti-cholesterolový liek uberá aj z neho a veľa, veľa iného šokujúceho materiálu.

Jedného dňa čítam esej pána Lewa Rockwella, libertariána, ktorý verí v minimálnu účasť štátu v spoločnosti a viní ho zo všelijakých neduhov. Napísal, aké je absurdné, že ľudí v autách zastavujú policajti a nútia ich dýchať do prístroja, aby zistili alkohol v krvi. Aké má štát právo zisťovať, čo sa nachádza v našej krvi? Už nám ani vlastná krv nepatrí? Veď keď ide o to, že opitý šofér spôsobí nehodu, tak je možné tohto šoféra trestať súdom za poškodenie majetku a zranenie či zabitie osoby. Prečo však kontrolovať všetkých? Dobre vieme, že na niektorých vodičov alkohol konzumovaný spoločensky nemá žiadny účinok, na veľkú časť účinok má, ale prinucuje ju šoférovať neobvykle opatrne. Len menšina má s alkoholom problém, ktorý môže skončiť pri nehode. Ale to sú práve tie prípady, ktoré aj tak skončia pred súdom. Zo začiatku pozerám na ten článok trochu nechápavo a zrazu mi svitne: Veď áno, zas ma oblbli! Ako som im na to mohol naletieť? Čo je to za super propagandu, že ju ľudia tak nekriticky prijímajú? Prečo neprotestujeme proti tejto hlúposti?

Všimol som si, že hoci mnohé krajiny túto absurditu akceptujú, nie je to jediná hlúposť, ktorú masa zhltla. V Kanade sa utratili miliardy na registráciu miliónov strelných zbraní v súkromnom vlastníctve. Prečo? Pre jeden masívne propagovaný prípad, pri ktorom mentálne postihnutý muž v Montreale zastrelil skupinu študentiek. Jasné, že sa utvoril aj obraz muža ako vraha žien. Pridal sa už k jestvujúcemu stereotypu muža (každého muža) ako znásilňovača žien. O tom sa už ani nedebatuje. Muži to vzdali. Dôvodom pre registráciu bol predpoklad, že keď sa pri zločine použije strelná zbraň, bude možné ju vystopovať. Malo to, pravda, malú chybičku, lebo profesionálni zločinci si svoje zbrane vraj nezaregistrovali, len poriadni ľudia, teda nevrahovia, nezločinci. Načo sa minuli miliardy? Nik mi to nevie povedať.

Potom sa v správach objavilo niekoľko prípadov vrážd spáchaných nožom. Jedna za druhou. Samozrejme, že som nedočkavo čakal, kedy sa toho už niekto chytí a zakáže kuchynské nože. No dobre, to nie je realistické, ale aspoň ich, do čerta, treba zaregistrovať! Každý jeden nôž! Veď pod nožom umreli skutočné, naozajské živé ľudské bytosti. Oni ľúbili, boli malými deťmi, chodili do školy, robili hlúposti, boli sympatickí aj veľké beštie, takže robme niečo pre ich pamiatku, začnime už niečo zakazovať, registrovať, vyvíjať nejakú aktivitu! Nič. Ticho. Parlament funguje naplno, kecá sa tam, až sa z Ottawy dymí, ale o nožoch ani slovko. Takže tí ľudia boli zarezaní nadarmo?