Aké to asi je, stáť na môstiku s kormidlom v ruke a pred sebou sto, dvesto metrov lode, s ktorou treba trafiť do úžiny Georgia medzi Point Grey a West Vancouverom? Pritom nič nevidno, ani na koniec lode, veď pred samým nosom, hen, za oknami môstika, je už hustá hmla! To ešte nemusí byť také zlé, ale čo ak je lodí v tamtej hmle viac a úžina je, ako už samotné pomenovanie naznačuje, naozaj úzka? Majú radar, poviete si. Ach áno, radar! Lenže radar na krátke vzdialenosti veľa nepomôže, ten ukazuje ostatné lode, akoby boli takmer na tom istom mieste ako my. Ale na tom istom mieste naozaj nie sú, takže kde, do čerta, vlastne sú? To preto tie smutné tóny ako z nejakej perverznej predohry opitého hornistu, ktorý sa rozhoduje, či by predsa len nemal zahrať ten druhý koncert pre lesný roh a orchester Richarda Straussa.
No, som hore, nedá sa nič robiť, okolo mám hmlu, tak ako vo vlastnom živote, keď naozaj nevidím nič pred sebou, keď neviem ako ďalej, keď len tak tápam, len tak akosi vegetujem a silou-mocou sa snažím presvedčiť seba samého, že je už čas vstať, zobudiť sa a konať. Čo ma k tomu núti? Hmla? To smutné trúbenie? Čo mi to pripomína?
No pravdaže. V inom čase, v inej dobe, na inom mieste. Som chlapec a je krásne letné ráno vo voňavej drevenici starého otca na hornom konci Šumiaca. Som na prázdninách. Zobudila ma trúba pastiera. Každé ráno hrá tú istú melódiu, aby ho statok poznal a šiel bez zdržiavania hneď za ním. Neviem si na tú melódiu spomenúť a to ma privádza do šialenstva. Niekedy, keď mám vypité, sedím bezmocne pri svojom rozladenom klavíri a snažím sa akýmsi špiritistickým spôsobom vsugerovať si tú melódiu. Duchom sa prenesiem do tých čias, do toho rána, do svojej detskej podoby a ticho ležím v posteli. Ako svitá, ako sa svetlo zakráda do izby, vyvstávajú predo mnou objekty, na ktoré nemôžem zabudnúť. Veľký obraz cára Ferdinanda, ktorému starí rodičia slúžili na dvore v Sofii, fotka loveckého kaštieľa, kde bola stará mama kastelánkou, olejové obrazy maľované mojím otcom, keď nemal ani osemnásť. Ešte nevedel, že mu rodičia nedovolia stať sa umelcom, takže obrazy mali farbu, život, veselosť, boli ešte nedotknuté trpkosťou sklamania, ktoré ho zlomilo na celý život.
| o-petro6-2 |
| o-petro6-3 |
Ale na melódiu si nijako nemôžem spomenúť. Sadisticky sa mi krúti okolo hlavy, ale mimo dosluchu. To, čo je vizuálne hmla, je sluchovo len akési neľudské bzučanie, ktoré nemožno vinúť ani v najtichšej noci. „Veď to je zvuk tvojho tela! Zvuk krvi v mozgu, ty ťuťko!“ A tak v polosvite zahmleného rána pri vnútornom bzučaní sa pomaly prebúdza poznanie, že ďalšiemu dňu sa už nijako nevyhnem. O chvíľu už húkanie lodí prehluší nekončiaci sa hluk áut smerujúcich na univerzitu, hluk dňa, ktorý už nič nesľubuje, ba ani nič dobrého neveští.
Peter Petro viac od autora »
Vaše reakcie [2]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Ako utrácať peniaze
Lifestyle bohatých a (mne) známych ľudí
Beatmen a humor
Beatmen: Minihistória podľa bubeníka
Súboj na život a na smrť