Súboj na život a na smrť - Magazín.T-Station.sk

Šli sme z kina. Nikto nič nehovoril, lebo nebolo čo povedať. Dvakrát za rok ideme na nejaký film, keď nám ho už toľko ľudí odporučilo, a zasa nanič! V tom do mňa drgne nejaký opilec a vynadá mi do idiotov. Špinavé handry, zaschnutý sopeľ, polepené, zakrvavené vlasy.

„A ty si to len tak necháš?“
Pozerám na ženu, zrejme nechápavo a s vytreštenými očami, lebo dodala: „Keby to urobil môjmu otcovi, dostal by tak pod zuby, že by spadol na riť.“
„Veď to bol opilec.“
„Ty sa necháš urážať hocakým opilcom?“
„Ani ho nepoznám. Ako ma môže niekto uraziť, keď ani nevie, kto som?“
„Tak len priatelia ťa môžu uraziť? Len s priateľmi by si sa pobil?“
Pozerala na mňa s veľkým sklamaním. Už po toľký raz som túto dobrú ženu tak strašne sklamal! So smutným výrazom v tvári pokrútila hlavou: „Ty naozaj nemáš žiaden pocit vlastnej dôstojnosti?“

Zamyslel som sa nad tou otázkou a skúmal som si svedomie. Mám, alebo nemám pocit vlastnej dôstojnosti? Otázka mi bola jasná a odpoveď bola buď áno (ale to povedie k ďalšej hádke), alebo nie (súhlasím s tým, čo sa mi pred minútou zdalo absurdné). Čo teraz? Kašlať na diplomaciu a patovú situáciu! Sám som bol zrazu naozaj zvedavý, či ten pocit dôstojnosti vlastne mám. Veď som ľudská bytosť, nech už v akejkoľvek skromnej inkarnácii. A pritom otázka ľudskej dôstojnosti je mi dôverne známa. Študentom o nej často rozprávam práve v tomto čase, na rozhraní septembra a októbra, keď prednášam o súbojoch, ktoré zabili Puškina (r. 1837) a Lermontova (r. 1841) a - pred ich smrťami - ich hrdinov Lenského (Eugen Onegin) a Grušnického (Hrdina našich čias).

Niekto možno namietne, že s mojím prípadom nemá nejaké literárne dielo nič spoločné, že skáčem z reality do fikcie a všetko tak vlastne pletiem. Nie, nepletiem, súboje sa v skutočnosti naozaj odohrali a umreli v nich aj Puškin aj Lermontov. Len náhodou sa stalo, že ďalší dvaja geniálni ruskí autori tiež nezahynuli v súboji, keď Turgenev vyzval na duel grófa Tolstého. Obaja boli známi ako vynikajúci strelci a pri povele "páľ!" by určite obaja naraz zasiahli cieľ. Samozrejme, bolo by to potom trochu trápne uvádzať ruskú literatúru takto: Najväčší ruský básnik zahynul v súboji. Po Puškinovi bol najtalentovanejším Lermontov. Aj on zahynul v súboji. V próze bol najpopulárnejším autorom Turgenev. Umrel v súboji. Nakoniec aj veľký Tolstoj, autor Vojny a mieru, umrel v súboji. A práve s Turgenevom!

Bože môj, to by bolo strašné! Len si pomyslite na ten obrovský tlak na Dostojevského! Mohol by sa, chudák, opovážiť umrieť na nejakú normálnu občiansku smrť, napríklad rakovinu, v roku 1881, ako sa aj stalo? Neťahalo by ho to na súboj? Mučil by sa pochybnosťami: Som ja vôbec naozaj veľký autor? Som hodný tradície Puškina, Lermontova, Turgeneva a Tolstého? Veď všetci umreli v súbojoch! Určite nešli na duel len tak náhodou. Neznamená to, že si vážili viac svoju dôstojnosť než život? Veru, veru, takáto otázka by Dostojevského neminula. Ako by mohol Dostojevský ignorovať dôstojnosť? Veď celé jeho dielo je o ľudskej dôstojnosti. Keď niekto o nej niečo vedel, tak to bol on. A predsa v súboji neumrel. Určite nie preto, že ho nikto neurazil. Urážali ho neustále.

Lenže v tomto prípade nejde ani tak o to, či urážajú VÁS, ako skôr o to, či sa VY necháte uraziť. Teda, či vás to uráža. Mentálne som si prebral všetky zväzky tohto génia a hneď som naďabil na odpoveď. V Bratoch Karamazovcoch (1880) sa jeden z jeho dôstojníckych hrdinov dostane do súboja. Po prebdenej noci sa však rozhodne, že nedokáže niekoho zabiť len pre urážku, teda len pre ľudskú dôstojnosť. Aký paradox. Musí potom vystúpiť z armády a stane sa mníchom. Skončí ako veľký guru, menom Starec Zossima, ku ktorému sa chodia ľudia radiť a ktorého považujú za svätca. Aj keby Zossima Dostojevského odpoveďou nebol, je isté, že dôstojnosť už bola mŕtva.

Niečo sa teda v histórii muselo zmeniť medzi 40. a 80. rokmi 19. storočia a to niečo bolo zmiznutie ľudskej dôstojnosti práve v čase, keď o nej všetci začali debatovať a písať hrubizné knihy! Takto nejako som meditoval, stále sa vzďaľujúc od odpovede na svoju vlastnú otázku. Napadlo mi, či vlastne meditácia nie je únik od nepríjemnej odpovede, ktorá sa na mňa vyškiera tak zlomyseľne preto, že vie, že si ju nechcem pripustiť. Nechcem si pripustiť niečo, čo mi je nepríjemné, a tak hor sa do meditácie! Tam sa tá pôvodná otázka nejako stratí, lebo sa rozbije na malé fragmenty a bude znesiteľnejšia.

Keď sa jedna epocha v ľudskom myslení zmení, je to definitívne, nedá sa ísť späť. To je jedna z vecí, ktoré veľkí diktátori nechápu. Oni síce dokážu násilím, vojnami, na nejaký čas ručičkami dejinných hodín pohnúť späť, ale to neznamená, že spôsobili aj trvalú zmenu v myslení ľudí, teda tam, kde sa vlastne história utvára a kde na tom jedine záleží. Vždy utrpia neúspech, lebo páchajú niečo, čo história nikdy neprepáčila: tvoria anachronizmus. Čo bolo, už nikdy nebude. Anachronizmus je neuveriteľne nestály. Odstránením násilia anachronizmus okamžite vyprchá ako fašizmus a komunizmus z Európy. To neznamená, že sa o to isté nikto nebude pokúšať znovu, ale znamená to, že nie hneď a nie na tom istom mieste. Ostražitosť nikdy nezaškodí.

Nie, v momente, keď do mňa drgol opilec, ani som si na svoju dôstojnosť nespomenul. Mal som však na to veľmi dobrý dôvod. Vyrastal som, ako hovorí žena, v krčme, teda technicky presnejšie pod viechou, kde nikdy nebol nedostatok opilcov, hoci takých chudákov ako tu, som u nás v Prešporku veru nikdy nestretol. Opilci, pravda, urážali ľudí, ale nik si to nevšímal. Opilci mali zvláštne práva. Majú ich aj dodnes. Niekto, kto plánuje vraždu a pred jej vykonaním sa poriadne neopije, riskuje dlhší trest vo väzení. Argument, že obžalovaný bol na mol, je neotrasiteľný a finálny. Veď bol chudák nadrúzganý, tak ako môže byť vinný? Veď je tu vždy možnosť, že opilec zabil niekoho neúmyselne. Aj keď to bolo všetko naplánované. Spoločnosť sa zrejme zmierila s takýmto právom. Notorickí alkoholici majú dovolené zabíjať. Dostanú menší trest. To je však chyba preto, že im upierame, tak ako som ja sám tomu chudákovi uprel, ich ľudskú dôstojnosť, ktorá by sa nemala vypariť len pre ich opilosť, chudobu a špinu. S dôstojnosťou ide zodpovednosť.

Možno preto bolo dobre, že som mu nedal na hubu. Ale bolo chybou, že som ho nepovažoval za seberovného. Čo som mal robiť? Bolo mi ho ľúto.